Ideálny život
S Peťom sme mali ideálny vzťah. Chodili sme spolu od mojich osemnástich rokov a po šesť ročnej známosti sme sa zobrali. Bola to láska ako hrom. Mali sme pocit, že nám patrí svet a zažívali sme spolu tie najkrajšie chvíle. Naše rodiny sa navzájom poznali a mali sme aj veľa spoločných priateľov. Spájali nás tiež rovnaké ciele a sny. Tie možno boli odvážne, no ani zďaleka neboli nereálne. Chceli sme mať veľkú rodinu a taký spokojný, pohodový život. Veľa cestovať, smiať sa, budovať si domov. Náš vzťah bol nie len v našich očiach, úplne ideálny. Priatelia často hovorili, že pri pohľade na nás veria v to, že pravá láska predsa len existuje. A rovnako sme to vnímali aj my.
Žiadosť o ruku
Pre nikoho nebolo žiadnym prekvapením, keď ma Peter po skončení vysokej školy požiadal o ruku. Bolo to také samozrejmé. Plánovanie svadby bolo úžasné. Zhodli sme sa na všetkom a obaja sme sa na náš veľký deň tešili. Popri všetkých tých prípravách na náš veľký deň som si ani nestihla všimnúť, že môj nastávajúci je tak trochu duchom neprítomný. Dokonca som si nevšimla ani jeho neskoré príchody domov. Nikdy som nemala dôvod ho podozrievať, nedajbože kontrolovať. V tom období bol pracovne dosť vyťažený, takže som jeho neprítomnosť pripisovala tomu. Keď sme však boli spolu, bolo všetko v absolútnom poriadku.
Svadobný deň
Keď sa dnes pozerám na naše svadobné fotky, snažím sa na nich nájsť niečo, čo by hovorilo o tom, že nie je šťastný. Že sa niečo deje. Nič také však nenachádzam. Obaja na nich žiarime a také zaľúbené pohľady by ste len ťažko vedeli hrať. Jeho lásku som cítila celou svojou bytosťou. Bolo to až magické. Práve to bol dôvod, prečo mi neskôr rozum nebral to, čo sa vlastne stalo...