Začnime rekapituláciou. Aký bol pre vás rok 2022?
Plný bolesti a súcitu. Keď pred dvoma rokmi prišla pandémia, hovorili sme si, že nič horšie nemôže byť. A je vojna na Ukrajine. Od marca sa teda dennodenne stretávam s ľuďmi, ktorí utekajú zo svojej krajiny. V Košiciach mám na starosti centrum prvého kontaktu pre Ukrajincov. Je ťažké sa pozerať na tie rodiny a najmä deti. Tento rok mi tak priniesol uvedomenie si vlastných hodnôt, s ktorými môžem žiť. Sú to moja rodina, deti, domov a možnosť slúžiť iným bez strachu o svoj život.
Ako vás tieto skúsenosti formovali?
Tým, že som veriaca, stále sa snažím vidieť zmysel a vyšší cieľ v tom, čo sa deje. Život ma naučil, že nemusím všetkému rozumieť, ale s dôverou kráčam zo dňa na deň. Tieto udalosti ma tiež utvrdili v tom, že si nemôžeme byť ničím istí, iba tým, že žijeme. Preto treba žiť naplno každý deň, lebo nevieme, čo prinesie zajtrajšok.
Roky rokúce pomáhate slabším, zraniteľnejším, jednoducho tým, ktorí pociťujú núdzu. Viedlo vás to k tejto oblasti po tom, čo ste sama prežili náročnejšie detstvo?
Snažím sa druhým pomáhať, lebo viem, čo je nemať alebo mať málo. Prežila som ťažké detstvo. Ale na druhej strane všetko má svoj zmysel a som vďačná za každý moment. Keby som si tým neprešla, nebola by som tam, kde som. Nebola by som tým, čím som. Nemám v srdci hnev, ale naučilo ma to pokore. Mala som dostatok lásky od mamy, ktorá je stále tu. I keď sa mohla akokoľvek snažiť, vtedy nám nemohla dať viac, ako dávala. Mnohí, ktorí ma poznajú, ani neuveria tomu, že ako školáčka som bola outsider. Sedela som v kúte, nezapájala som sa do žiadnych aktivít. Zmenilo sa to až na strednej škole, kde som mala výbornú učiteľku. Verila mi a tušila, že mám v sebe viac, ako si myslím. Pomáhala mi v škole i mimo nej. Ona ma dokonca presvedčila, aby som skúsila vysokú školu. Sama by som sa nikdy neodvážila. Práve vďaka nej som sa posunula. Naučila ma pozerať sa na svet za horizont mojich možností a ukázala mi, že som schopnejšia. Človek totiž stále dokáže viac, ako si myslí, že dokáže.
Pamätáte sa na prvú dobrovoľnícku prácu, ku ktorej ste sa dostali?
Najskôr to boli bežné aktivity v našej farnosti, skauting, neskôr som sa na vysokej škole dostala do Univerzitného pastoračného centra v Košiciach. Začínala som s umývaním riadu a postupne som sa vypracovala na pozíciu hlavnej koordinátorky. Mali sme na starosti prevádzku čajovne, prednáškové miestnosti. Bolo to pred viac ako 20 rokmi. V tejto službe sa odkryli moje moderátorské, rečnícke, organizačné a iné schopnosti. Dobrovoľníctvo je úžasné v tom, že si môžete vyskúšať akékoľvek činnosti, a tak odkryť to, čo by iná „rutinná“ práca neodhalila. Je to pre mňa studnica vlastných neobjavených možností.
Postrehli ste, ako sa rokmi menilo nazeranie spoločnosti na dobrovoľníkov?
Ľudia sú rovnakí. Niektorí si ťukali na čelo vtedy a takí sa nájdu aj teraz. Našťastie, ja som obklopená nadšencami, ktorí stále chcú nezištne pomáhať. Myslím si, že dnes sa zväčšila priepasť medzi tými, ktorí chcú pomáhať a ktorí to odmietajú. Dobrovoľníctvo je veľmi špecifické v tom, že je ťažko dlhodobo udržateľné. Na krátky čas je to dobré, ale keď to robíte nepretržite, chce to iný prístup. Nemalo by to však byť na úkor rodiny a vlastného psychického i fyzického zdravia. Mala som napríklad na starosti všetkých dobrovoľníkov pri blahorečení Anky Kolesárovej i minuloročnú návštevu pápeža Františka v Košiciach. To bolo aj 800 ľudí, ktorých bolo potrebné vyško liť, usmerniť, kontrolovať a niesť zodpovednosť. Možno práve v tom vidím rozdiel v porovnaní so svojimi začiatkami. Málokto chce prebrať zodpovednosť. Sme zahľadení a zavalení vlastnými problémami a na záujmy iných nám neostáva kapacita. No veľmi sa teším, že stále je dosť výnimiek.
Ako dokážete ukočírovať tento balans?
Mám úžasného manžela, ktorý je mojou pozitívnou brzdou. Sme 19 rokov svoji. Keď ma spoznal, bol to môj princ, ktorý ma doslova vyslobodil zo syndrómu vyhorenia. Vtedy som organizovala podujatia pre tisíce ľudí, bola som im k dispozícii 24/7, čiže kedykoľvek a okamžite. Pre psychické vyčerpanie som sa už na tých akciách nedokázala zúčastniť. Vtedy som zistila, že aj táto služba má svoje mantinely. Takže keď je napríklad u nás doma trošku dusnejšie, manžel vie, že potrebujem vypnúť. Vezme ma na výlet alebo predĺžený víkend. Máme tri deti, ktoré sú už dospelé a majú svoje záujmy, a aj vďaka nim sa mi darí nevyhorieť. Bez nich všetkých by som to nedokázala zvládnuť. Preto aj keď dostanem ponuku ísť do veľkých projektov, radím sa s rodinou. Oni sú mojimi prvými kritikmi, ktorí ma podporia alebo povedia, že to už bude nad naše sily. Taktiež sa držím toho, že ak sa mi niekde nepáči, nenapredujem, tak odchádzam. Takéto myšlienky totiž neprichádzajú len tak a treba sa nad nimi zamyslieť.
Okrem toho, že sa stretávate s osudmi Ukrajincov, ktorí utekajú pred vojnou, máte aj občianske združenie, v ktorom pomáhate neúplným rodinám. Ako vás tieto príbehy ovplyvňujú?
S mojou dobrou priateľkou Jankou pomáhame väčšinou mamám, ktoré prišli o svojich partnerov z rôznych dôvodov. Máme veľa vdov. Obyčajne majú dve a viac detí. Žena má čo robiť, aby to ustála. Preto im pomáhame preklenúť to najťažšie obdobie. Sama si neviem predstaviť, že by som sa ocitla v podobnej situácii. Všetky sú pre mňa osobnosťami. Aj v centre na pomoc Ukrajincom máme hrdinky, ktoré si vyhrnuli rukávy a pomáhajú svojim. Často v ich očiach vidím smútok, lebo časť rodiny ostala na Ukrajine a nevedia, čo bude. Podľa možností sa v rámci svojej psychohygieny snažím obmedziť kontakt s tými ľuďmi. Inak ma ich negatívne skúsenosti paralyzujú, neviem pracovať a sústrediť sa. Potom sú navyše aj momenty, že mi zavolajú napríklad z psychiatrickej kliniky v Košiciach s tým, že prepúšťajú imobilného Ukrajinca, či ho prijmeme. Pre mňa je veľmi ťažké povedať nie, ale nemám inú možnosť. Prvou bariérou je, že je na vozíčku, a ďalšou, že nepoznám jeho psychiatrické diagnózy. Musím chrániť ostatných Ukrajincov i svojich kolegov. Keď sa ocitám v takejto patovej situácii, a nie je to zriedka, je to náročné. Snažím sa aspoň odporučiť inú organizáciu, ktorá je pre takýchto pacientov určená. Nech to znie akokoľvek, ale s rodinnými tragédiami, ktoré sa nedajú zvrátiť a ani nijako ovplyvniť, sa ľudia musia len vyrovnať a snažiť kráčať ďalej. Najväčšou radosťou je, ak sa rodina časom postaví na vlastné nohy. Priateľstvo ostáva a náš svet je bohatší. Ako ich povzbudzujete, čo im hovoríte? V najťažších chvíľach, napríklad pri strate blízkeho, im nehovorím nič, len som pri nich a plačem s nimi. Slová sú zbytočné. Človek v takej chvíli nepotrebuje rady. Potrebuje v tichu prijímať to, čo ho postretlo. Čiže nesnažím sa nasilu hľadať slová, lebo sú trápne. Samozrejme, ak je potrebné niečo vybaviť, pomôcť, neváham ani sekundu.
Ľudia, s ktorými sa stretávate, sú väčšinou ťažko skúšaní osudom. Máte občas aj vy pocit, že sú vám nadelené poriadne lekcie?
Práve poznávaním skúšok iných mám pocit, že mne život nedáva žiadne skúšky. V porovnaní s nimi nemám núdzu o nič. Ani o lásku, ani o živobytie, ani o strechu nad hlavou. Som vďačná, že môžem žiť život, ktorý žijem, lebo je to život plnosti. Neviem, čo prinesie zajtrajšok. Preto je dôležité žiť tu, teraz a naplno. Naučila ma to aj skúsenosť z detstva, keď som tragicky prišla o najstaršiu sestru priamo pred mojimi očami. Doteraz to mám v hlave ako film. Neviem, aké skúšky prídu zajtra, ale viem, že v nich nebudem sama, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomôžu postaviť sa a kráčať ďalej.
Vediete k dobrovoľníctvu aj vaše tri deti?
Máme 18-ročné dvojičky, Samuela a Antóniu, a 17-ročnú Annu. Robia nám radosť. Slúžia, kde môžu. Každý z nich je veľmi silná osobnosť s jasnými názormi. Keď boli malí, snažila som sa ich motivovať a ovplyvňovať, aby boli súčasťou dobrovoľníckej služby. Neskôr som nechala rozhodnutie na nich a dnes som rada, že sami slobodne pomôžu. Napríklad pri návšteve pápeža Františka bolo pre nich samozrejmé, že idú slúžiť. Bola to ich túžba, nie povinnosť.
V práci riadite niekedy aj stovky ľudí, organizujete hromadné podujatia a to si vyžaduje perfektné organizačné schopnosti. Ste aj doma manažérkou celej rodiny?
Áno. Ale nemyslím si, že som doma generál. Sme skôr piati generáli, ktorí žijú spolu. Každý v našej rodine má svoju parketu, svoje vnímanie sveta. Obaja s manželom sme dominantní vo svojich oblastiach. Deti teda, prirodzene, preberajú naše správanie. Držím sa zásady, že aby žena bola vo vzťahu spokojná, musí k svojmu mužovi vzhliadať. Ak si ho prestane vážiť, časom ju môže omrzieť. Platí to aj naopak, aj muž si musí vážiť svoju partnerku a mala by to cítiť. Ja mám úžasného manžela, ktorého si vážim. Je mi oporou. Ani my sa v mnohom nezhodneme, ale snažíme sa kráčať spolu. Mojej polovičke som vďačná za veľa i za to, že je totálny opak mňa samej. Kým ja som spoločenská, on je rád doma v tichu. Rovnováha je v slobode. Naším cieľom nie je toho druhého prerobiť na svoj obraz, ale učiť sa od neho, dopĺňať a obohacovať sa o to, čo druhému chýba. Dostala som za svoj život množstvo vyznamenaní, ale nedávno mi dcéra dala také, ktoré pre mňa znamená najviac. Povedala mi: Ty si taká cool mama. Byť preto mamou našich detí a manželkou môjho muža je pre mňa česť.
Akú úlohu zohráva vo vašom živote viera?
Veľmi dôležitú. Vo svojom partnerovi som hľadala dva piliere. A to bola viera, ktorá sa nedá oklamať, a vzťah so svojimi rodičmi. Som preto vďačná svokrovcom, že mi darovali takého skvelého muža. Bez viery v Boha by som však mnohé veci zvládala oveľa ťažšie. Každú krízu i nezhody som prekonala práve vďaka nej. Nikdy som sa netajila tým, že som veriaca. Dokonca aj učiteľka zo strednej školy, ktorú som už spomínala, hovorievala: Vy veriaci máte oveľa krajší a ľahší život