Ukartárky som sa ocitla náhodou. Kolegyni škrípalo manželstvo, a tak sa chcela dozvedieť, ako to asi u nich dopadne. „Poď tam so mnou,“ prosíkala. Najskôr sa nemohla návštevy u vykladačky kariet dočkať, ale keď sa mala uskutočniť, začala sa triasť od strachu, že jej vyveští práve to, čoho sa najviac bála. Rozvod. Potrebovala pre ten prípad moju oporu. Aj keď sa mi vôbec nechcelo, nakoniec som sa dala nahovoriť. Kartárka mala povesť div nie jasnovidky, vraj sa nikdy vo svojich predpovediach nezmýlila a údajne k nej chodili na radu aj veľkí podnikatelia alebo verejní činitelia zblízka aj z ďaleka. „A čo vy? Vy by ste nechceli vedieť, čo vás čaká?“ röntgenovala ma tá korpulentná dáma prenikavými očami skôr, ako sa zatvorila so Silviou vo vedľajšej izbe. Zavrtela som hlavou.
Viete o svadbe?
Že by sa mi mal niekto vŕtať v osude, po tom som ani najmenej netú žila. Vzala som si na skrátenie chvíle so sebou časopis, lenže tá jej otázka a vševediaci pohľad mi nedovolili začítať sa do neho. Stále som na ňu musela myslieť. Načisto ma zviklala, a tak keď Silvia vyšla von, vpochodovala som za kartárkou do jej pracovne. Podľa inštrukcií som premiešala karty, rozložila ich na tri kôpky a potom čakala. „U vás sa chystá svadba,“ ukázala kartárka na jednu z kariet. „Raz hádam hej,“ zasmiala som sa. „Mám dospelú dcéru.“ Pretože od nej zatiaľ o svadbe nepadlo jediné slovo, a od nášho devätnásťročného syna už vôbec nie, upozornila som ju:„Hovorili ste, že mi vyložíte len do konca tohto roka.“ „To súhlasí,“ pritakala. „Budete chystať svadbu veľmi skoro. Nemôžem si pomôcť, tu to stojí.“ Už som nič nenamietla a myslela si svoje. Alebo, že by to bolo ako v tých rozprávkach, keď má ktosi problém, stretne tajomnú babku korenárku alebo ešte tajomnejšieho dobre oblečeného pána s prenikavým pohľadom a ona či on mu pomôžu, ak im sľúbi niečo, o čom doma nevie? „Dúfam, že ti to vyjde,“ povedala som kolegyni, keď sme sa ocitli na ulici. Zo srdca som jej želala jej želala, aby sa jej predpoveď, že sa s mužom udobrí, vyplnila. „Tomu, čo povedala mne, však neverím ani za mak! Lucka sa s chalanom rozišla a iného nemá. A náš Janko? Stále sa vŕta v autách a na dievčatá ani nepomyslí,“ uzavrela som. Nabrala som rýchlo kurz do supermarketu, bleskovo nakúpila nejaké potraviny na večeru a bežala domov.
Nakoniec sa priznali
„Tak si predstavte, že som dnes bola u kartárky,“ spustila som pri stole a tešila sa, ako rodinu pobavím. „A viete, čo mi povedala?“ naschvál som ich chvíľku napínala. „Povedala mi, že u nás bude svadba! Vraj veľmi skoro,“ rozosmiala som sa a Lucka sa pridala. „Taká hlúposť, ako ti vôbec napadlo dať si vykladať karty,“ krútil pohoršene hlavou manžel. „Uznávam, bola to hlúposť, ale…“ Chcela som ešte vysvetliť, ako som sa u kartárky ocitla, ale ozval sa Janko: „Mala pravdu… tá kartárka... ja sa budem ženiť… Musím.“ „A kedy?“ vyzvedala na bratovi Lucia a Janko na to, že o štrnásť dní. „Čože! A kedy si nám to chcel oznámiť?“ zhíkli sme s manželom unisono. „Až po obrade. Budeme tam len my dvaja a svedkovia,“ informoval nás. Príhodou, ako toho nášho tajnostkára prezradili karty, sme sa nakoniec predsa len pobavili. A spolu s nami aj ostatní svadobčania. S rodičmi nevesty sme totiž nakoniec aspoň malú oslavu predsa len usporiadali, keď už sa mladí takto odhalili. A kartárke som sa v duchu ospravedlnila. Nepomýlila sa v mojom, ani v kolegyninom prípade. Silvia sa našťastie s manželom naozaj udobrila