Neútočte pocitmi
Opísať, čo cítite je úplne v poriadku. Objektívne, nie agresívne. Ak pri tom udržíte svoj hlas pod kontrolou a budete čo najkonkrétnejšie, náš mužský mozog to vyhodnotí ako informáciu, nad ktorou sa oplatí pouvažovať. Určite nezačínajte vetu slovami: "Viem, čo si myslíš..." Nie, neviete!
Nečítame myšlienky
Sťažnosti typu "Dúfala som, že mi objednáš steak a nie šalát" alebo: "Ďakujem ti, že si ma tu nechal s tým neporiadkom" vytvárajú príliš veľký priestor na nedorozumenia. Nemáme v hlave čítačku, ktorá dešifruje vaše náznaky a tajné priania. Hovorte s nami na rovinu (Dnes mám chuť na veľký kus krvavého mäsa!) a rozdávajte jasné inštrukcie (Prachovku nájdeš v kúpeľni, treba pretrieť nábytok). Takej reči dokonale rozumieme.
Minulosť už bola
Čokoľvek sme vám vyviedli rok, dva, či desať dozadu, už nám to nepripomínajte. Dávno sme zabudli na dievča z baru, po ktorom sme hádzali očami, nespomenieme si ani na to, že sme vás nechali čakať, plakať, alebo skákať od zlosti, lebo sme pozerali s kamošmi hokej a zabudli na našu schôdzku. Nevyťahujte staré veci. Dnešok je predsa oveľa dôležitejší!
Kričať nepomáha!
Priviedli sme vás do šialenstva a už neviete, ako nám to dať najavo? Kričať a vášnivo pri tom šermovať rukami je síce ako vysrihnuté z "talianskeho manželstva", ale my v tom žiadnu filmovú romantiku nevidíme. Ovládnite svoj hlas a pamätajte na to, že význam našej komunikácie je v tom, ČO si hovoríme, nie AKO nahlas si to vykričíme.
Vina a trest
Možno si myslíte, že cieľom hádky je prísť na to, kto je na vine. Opak je však pravdou a po konštruktívnej hádke by sme mali byť schopní vidieť vlastné chyby a ich riešenie.