Do nášho tímu ale pribudli aj noví, bohužiaľ aj jedna kolegyňa, ktorá sa na mňa upla a prakticky ma prenasleduje na každom kroku, píše čitateľka pre portál idnes.cz.
Mám 32 rokov, fajn manžela a dve skvelé deti, šesťročnú Viktorku a trojročného Davida. Bola som s nimi doma päť rokov, síce krásnych rokov naplnených radosťou a aktivitou, ale do práce som sa už naozaj tešila. Viky chodila do škôlky, po prázdninách ju čaká 1. trieda a s Davidkom mi pomohla mamička, čerstvá dôchodkyňa, zostala s ním doma, než išiel do škôlky aj on.
Vrátila som sa späť na miesto, ktoré mi šéf podržal. Vraj o mňa nechcel prísť a to mi naozaj lichotilo. Sme celkom veľký kolektív, celkom jedenásť ľudí, ženy vždy prevažovali a inak tomu nie je ani teraz. Po návrate z rodičovskej som v práci našla zo starej party len tri kolegyne. Bohužiaľ medzi nimi neboli tie, s ktorými som si pred rokmi najviac rozumela. Ale ja som dosť komunikatívna, takže pre mňa nebol problém sa spriateliť aj s novými.
Lenže teraz, keď mám deti, už to bolo iné ako za slobodna. Po práci už žiadne kávičku alebo skočiť na pivko či víno, ale rýchlo bežať do škôlky a domov variť. Takže mi chvíľku trvalo, než som sa všetkými novými kolegami bližšie spoznala.
Neobľúbená kolegyňa
Aj tak som stihla vysledovať, že je v práci nová kolegyňa, s ktorou sa ostatní príliš nebavia. Ona sa ich snažila zaujať, ale ostatné sa jej len stránili. A hlavne mi bolo divné, že ani šéf ju veľmi nemusí. S ostatnými sa baví veselo, nezabudne sa nikdy opýtať, čo doma, čo deti, ale k nej je veľmi odmeraný.
Nedalo mi to a spýtala som sa, čo je tá pani zač. Volá sa Alena, je vraj rozvedená a má necelých štyridsať, deti nemá. Nikto sa o nej nechcel baviť a vraj si ju nemám všímať, je divná. Kolegyne mi hovorili, že je taká úlisná, že z nej majú divný pocit. Vraj sa, keď nastúpila, snažila s každým baviť, vyzvedala, nosila im darčeky, bábovky a torty, čo doma napiekla. Ale väčšina ju vždy len odbila, že to vraj bolo dosť nepríjemné, ako sa správala. V práci nemáme čas sa moc vybavovať a ja sa predsa len po pár rokoch doma potrebovala poriadne zapracovať, na nejaké rozprávanie som nemala čas.
Potom sa stal problém s nejakými faktúrami a šéf pribehol do kancelárie a začal nadávať Alene, že jej strhne osobné hodnotenie aspoň na pol roka a až sa to bude ešte raz opakovať, že letí. Lenže to nebola chyba Aleny, ja som to vedela a tiež som jediná vedela, čia to bola chyba. Šéfovi som to hneď povedala, neprezradila som, kto za to mohol, len som Alenu bránila. Šéf mi síce veľmi neveril, ale nakoniec sa jej ospravedlnil a varoval nás, že nabudúce už nebude nič tolerovať.
Stíha ma na každom kroku
A od tej doby sa začalo moje trápenie. Alena sa na mňa upla, ten deň mi neustále ďakovala, plakala mi pri stole, že mi to nikdy nezabudne a čo by mohla pre mňa urobiť. Nech si vraj poviem, že urobí čokoľvek. Mne to bolo trápne, povedala som jej, že by to urobil každý, keby vedel, že ona za nič nemohla, ktokoľvek by sa jej určite zastal.
Po práci na mňa čakala, že by sa mi rada revanšovala, či by som prijala pozvanie ísť s ňou napríklad do cukrárne. Ja som jej povedala, že bežím pre deti do škôlky a ona že by ma rada odprevadila. Mne bolo trápne ju odmietnuť, tak išla so mnou, nakoniec som sa jej do večera nezbavila, išla so mnou aj s deťmi na nákup a potom dokonca domov a vnútila sa k nám. Odišla, až keď prišiel manžel. Vôbec jej nebolo trápne, že na ňu nemám čas. Nebola som jej schopná povedať, aby odišla, stále som niečo naznačovala a ona nič nechápala, alebo nechcela chápať. Druhý deň priniesla upečený koláč pre mňa a moju rodinu, pre Viky doniesla bábiku a Dávidovi autíčko. Nechcela som si ho za žiadnu cenu vziať, ale ona na tom trvala.
Už to trvá niekoľko mesiacov, som z nej unavená, kolegyne si toho pochopiteľne všimli, radia mi, nech jej to poviem rovno, že s ňou nechcem nič mať. Ona je ako tvrdohlavá, už niekoľkokrát na mňa čakala ráno u nás pred domom, že vraj pôjdeme spolu do práce a budeme sa rozprávať. Chce so mnou chodiť na obedy. Tiež vymýšľa, že by sme mohli cez víkendy aj s deťmi ísť napríklad do ZOO alebo niekam na výlet. Keď jej poviem, že víkendy trávime ako rodina, tak mi povie, že jej môj muž nevadí.
Raz som podľahla, keď bol manžel u svojho brata pomáhať so sťahovaním, súhlasila som, že s nami môže ísť na výstavu mačiek. Viky ich miluje a už dlho ma otravovala, že sa tam musíme ísť pozrieť. To bolo v sobotu a v nedeľu sa u nás Alena objavila s malým mačiatkom pre Viky. Nechcela som to mačiatko prijať, ale keď ho dcéra uvidela, bolo to márne.
Už som úplne zúfalá, neviem, čo mám robiť. Naznačujú jej, že nechcem, aby sa okolo mňa a mojej rodiny stále motala, ale jej sa to ani nedotkne. Kamarátky v práci mi povedali, že jej to musím povedať priamo, že nejde nič naznačovať. Lenže ja sa bojím, že jej ublížim a hlavne sme spolu v jednej kancelárii, ako potom spolu budeme ďalej fungovať? Aj manžel mi povedal, že sa jej mám zbaviť. Že už ju u nás doma nechce vidieť.
Kristýna
Názor odborníčky: Stanovte si hranice medzi súkromím a prácou
Milá Kristína! Vyzerá to tak, že sa na Vás upla kolegyňa, ktorej ste pomohli v nepríjemnej situácii. Kolegyňa sa Vám (nekonečne) revanšuje, čo Vás čoskoro začalo obťažovať. Obávam sa, že Vám nezostane, než byť voči svojej kolegyni otvorená.
Neznamená to však, že by ste museli byť hrubá. Zamerajte sa na to, čo konkrétne chcete kolegyni oznámiť. Pomôže, ak budete schopná hovoriť o vlastnom prežívaní. Čo s vami robí, keď Vám kolegyňa plánuje rodinné víkendy? Aké pocity máte, keď pripraví Vašej dcére nevyžiadaný darček? Ako sa cítite, keď zostane u vás doma príliš dlho? Čo prežívate, keď ju ráno stretnete čakajúcu pred Vašim domom?
Každý z nás má svoje hranice. Kde stoja, však vie len ten konkrétny jedinec, okolie môže síce tušiť, ale istotu mať nemusí. Budem ju mať vo chvíli, keď ukážem, kde moje hranice sú, pomenujem, čo už je pre mňa moc, prípadne kam ešte okolie má prístup. Definitívne je dobré oddeliť súkromnú a pracovnú sféru. S kolegyňou naďalej pôsobíte na jednom pracovisku. Tu sú hranice pre väčšinu z nás vymedzené pracovnou dobou. Po skončení pracovnej doby zatváram počítač, ordináciu, kanceláriu, spisy, a pomyselne aj úlohu úradníčky, doktorky, právničky. Stávam sa manželkou, mamičkou a v neposlednom rade aj osobne sama sebou.
Pri troche dobrej vôle si zaslúži kolegyňa poďakovanie za pozornosť, ktorú Vám a vašej rodine venovala. Zaslúži si však aj spresnenie hraníc, kam ju pustiť nechcete a púšťať nebudete. Svoje hranice si budete kontrolovať len Vy sama.
PhDr. Magdalena Dostálová
