Keď máme rešpekt
K jeho rodine, práci, záľubám. Keď dokážeme rešpektovať, že občas potrebuje tráviť nedeľu u rodičov, najlepšie spolu s nami, lebo veď, aj my tam už patríme, alebo mať pánsky večer so svojím bratom, pretože majú pekný vzťah. Keď vieme pochopiť, že občas trávi dlhé večery v práci, aby sa niekam posunul, alebo jednoducho preto, že to pokladá za dôležité. Aj vtedy, keď sme mali práve iné plány. Keď vieme tolerovať, že namiesto večerného kina ide hrať futbal so skupinkou kamarátov alebo chytať ryby... Mám kamošku, ktorá svojmu manželovi dala na výber – buď futbal každú stredu večer alebo ich manželstvo. Natvrdo, nech si vyberie... Jasné, že tam prestal chodiť. Aj tak mu po futbale, keď šli na pivo, každých 15 minút vyvolávala a bolo mu to trápne. Ostatné manželky to nerobili, pekne čakali doma a boli rady, že majú chvíľu pre seba. Ja práve kvôli takej chvíli toho svojho niekedy z domu vyháňam :-). A nemusím vám hovoriť, čo je lepšie...
Keď ho vieme počúvať, ale aj s ním hovoriť
Tak naozaj, so záujmom. Keď ho necháme hovoriť a neskáčeme mu do reči len preto, že si myslíme, že máme niečo dôležitejšie... Keď s ním zdieľame nadšenie aj smútok, radosť aj hnev. Keď cíti našu podporu a odhodlanie byť po jeho boku, to, že chápeme jeho pocity. Že pri ňom stojíme, nech už mal akýkoľvek deň, zažil životnú facku alebo uznanie, na ktoré tak dlho čakal. Keď spolu s ním hľadáme riešenie problému alebo plánujeme oslavu úspechu, ktorý sa konečne dostavil. Nemusíme robiť nič, len poriadne počúvať a rozprávať veci, ktoré sa nám pri tom tlačia na jazyk. Prirodzene, z lásky. Presne tie, čo potrebuje počuť, a my presne vieme, ktoré to sú. To úplne stačí.
Keď sa staneme mamou
Pamätám si, ako mi dobrý kamarát hovoril, že sa bojí, že to s ním vôbec nepohne, keď sa mu narodí dieťa. Že ho, samozrejme, bude ľúbiť, ale že asi nebude mať taký ten splín, keď uvidí svoju ženu držať ho v náručí. Lebo je vraj citový egoista, nevie prejavovať emócie, ale dúfa, že s tým jeho žena rána. A potom, už keď bola tehotná, bol ako výbuch srdcovej sopky. Neustále jej hladkal brucho, rozprával sa s tým malým človiečikom, ktorý v nej rástol, a ustavične ju obskakoval, aby jej bolo dobre. A keď sa im narodila dcérka a on ich obe uvidel prvýkrát, rozplakal sa ako malý chlapec. Neskôr, keď mi o tom rozprával, používal slová, o ktorých som ani nevedela, že ich tento človek pozná. Hovoril o svojej žene s takou láskou, že som vtedy mala chuť plakať aj ja. Lebo tak to je. Keď mužovi porodíme dieťa, staneme sa preň niekým, kto zvládne všetko na svete. Bojovníčkami, ktoré prekonávajú bolesť vo všetkých jej podobách, vytvárajú domov ešte viac ako predtým a sú neprekonateľné v starostlivosti o tých, ktorí doň patria. A to je pre nich viac ako čokoľvek, nech si hovoria, čo chcú...
Článok pokračuje na ďalšej strane