Zarobila som si na problém
Na druhý deň ráno som mala trochu výčitky svedomia. Po prvé preto, že som mala už popoludní odlietať, po druhé ma tá noc trochu sklamala. Tóno bol možno výnimočný a galantný muž, ale ako milenec sa podľa mňa nevynímal nad slabý priemer. Z kuchyne voňali raňajky, Tónovi sa naša spoločne strávená noc zjavne zdala úžasná. Pobozkal ma na čelo a pri jedle aj cestou k letisku na mňa hľadel ako zaľúbený tetrov. Potom sme si písali, a keď som sa vrátila do svojej garsónky a osamelého života bez priateľa, začal mi Tóno vlastne tak trochu chýbať. Predstavovala som si, aký by bol život po jeho boku. Síce by nešlo o nijakú veľkú vášeň, ale náš vzťah by bol založený na dôvere a priateľstve, čo predsa tiež nie je zlé. A Tóno ako keby mi bol čítal myšlienky. Onedlho prišiel na návštevu. Stihli sme stráviť jednu spoločnú noc, lenže výsledok bol ešte horší ako minule. Tóno si to zrejme všimol, a preto ma pred odchodom prekvapil vyznaním. Dal mi snubný prsteň, povedal, že ma miluje a že ma čaká v Londýne. A ak jeho city opätujem, mám zariadiť všetko potrebné a priletieť za ním. Potom rýchlo nasadol do taxíka a odfrčal rovno na letisko. A mne nezostalo iné, len si dajako poradiť s miliónmi myšlienok, ktoré mi vírili v hlave.
Čo mám spraviť?
Vedela som, že moje pocity nie sú v poriadku. Namiesto toho, aby som sa radovala, som si robila starosti. Dôkazom toho bolo aj to, že som o tej novine nebola dlho schopná nikomu povedať. Nedokázala som sa totiž rozhodnúť, či ponuku prijať, dať zbohom svojmu doterajšiemu životu a zároveň sa rozlúčiť s predstavou toho pravého. Niečo mi napovedalo, že nemôžem žiť večne v snoch, ale radšej urobiť rozumný, dospelý krok. A tak som si kúpila letenku do Londýna a povedala o tom blízkym. Nič z toho mi však nepomohlo – jednoznačné rozhodnutie stále neprichádzalo. A čas ubiehal. Termín odletu bol o dva mesiace, a tak som dala výpoveď v práci a začala zháňať podnájomníka do svojho bytu. Ďalšie úvahy som pustila z hlavy aj vďaka nepríjemnému stretnutiu s bývalým partnerom a jeho manželkou. Kvôli tej žene ma opustil a ja som ich náhodou stretla v dave a zazrela jej tehotenské bruško. Idem a basta, pomyslela som si v tej chvíli. Dostanem vari ešte niekedy takú skvelú ponuku? V Londýne som sa navyše mohla venovať prekladaniu na voľnej nohe a aj redaktorskej práci. Potom sa však stalo niečo nečakané. Prihlásila som sa do kurzu varenia, aby som mohla Tóna pekne „ofukovať“. Na kurzoch sme boli samé ženy a sympatický kuchár. Volal sa Jonáš a doteraz verím tomu, že to bola láska na prvý pohľad. Len čo na mňa uprel svoje modré oči, hrklo to vo mne a začervenala som sa po korienky vlasov. Chémia medzi nami spôsobovala, že som rozbila dve misky, rozsypala nakrájanú cibuľu a nepekne si porezala prst. Postupom času sa ukázalo, že Jonáš má o mňa naozajstný záujem. A mňa preto ťažil snubný prsteň v zásuvke ako veľký balvan.
Pomohla babkina rada
Vzhľadom na to, že sme sa poznali mesiac a hlavne bol o niekoľko rokov mladší než ja, sotva by som bola mohla od Jonáša chcieť, aby mi sľúbil spoločnú budúcnosť. „Život je risk. Ty musíš ísť za svojím srdcom, Magduška. Nesmieš sa spoliehať na rozum, raz by si si to vyčítala,“ poradila mi stará mama, keď som ju bola navštíviť. Dala som na ňu a neľutujem. Po dvoch rokoch môžem potvrdiť, že je to vážne – budeme sa brať a ja som v piatom mesiaci tehotenstva.
