shutterstock
StoryEditor

Máte pocit, že už nemilujete svojho manžela? Rada psychologičky vám otvorí oči

26.04.2021, 14:00
Vzťahy
S mužom sme spolu trinásť rokov. Je to dobrý človek, no lezie mi na nervy a nedávno som si uvedomila, že ho už neľúbim. Keby sme nemali syna, už by som bola preč... Spoznali ste sa v tom aj vy? Tak čítajte ďalej.

Čo s tým?
Táto pretvárka vás stojí strašne veľa síl, aby nezistil, čo cítite, pretože mu nechcete ublížiť. Ešte mu nechcete ublížiť. Ale cítite, že sa to blíži, že to takto už dlhšie nevydržíte. Tak čo s tým? Povedať mu na rovinu, ako sa veci majú, a dúfať, že to pochopí? Nepochopí! Bude zranený, utrpí jeho ego aj sebavedomie. Ak sa v tomto rozpoložení začne snažiť, aby vo vás opäť rozdúchal plamene, zhnusí sa vám zrejme ešte viac. No ak mu nepoviete vôbec nič, musíte si tieto emócie spracovať sama a rozhodnúť sa, či to necháte tak a budete takto žiť ďalej, kvôli deťom a kvôli nemu, alebo sa s ním jednoducho rozvediete. To môže byť super – nájdete si nového partnera, opäť pocítite lásku s vášeň, deti si zvyknú a on vám jedného dňa odpustí. Aj to je možnosť. Alebo vás znenávidí on aj deti, bude vás čakať odporný rozvod a delenie majetku, sťahovanie, no a z vášho nového partnera sa o pár rokov vykľuje úplný idiot, ktorý navyše ani nebude otcom vašich detí. Má takáto situácia vôbec nejaké normálne riešenie?

Čo na to hovorí psychologička PhDr. Leona Dyrehauge?
Táto téma nie je vôbec jednoduchá. Myslím si, že všeobecne máme v dnešnej dobe naozaj veľké nároky na partnera. Mal by byť manžel, najlepší priateľ, výborný otec, dôverník, ešte by mal byť sexy a mužný, zároveň citlivý a vnímavý. To sa však nedá v jednej osobe obsiahnuť. Potrebujeme, aby nás priťahoval, aby sme na neho mohli byť hrdé, aby nám voňal. A aby nám toto všetko vydržalo minimálne desaťročie. Vlastne sme dosť nevďačné a nenásytné. Nemáme miesto na odpustenie, chápanie napríklad toho, že aj partner môže mať ťažkú životnú fázu, že priberie, že sa mu nedarí v práci a podobne. Nie sme zvyknuté prežívať nudu, nie sme zvyknuté nedávať na prvé miesto fyzickú príťažlivosť, nie sme zvyknuté vydržať frustráciu a krízu.

​Takže v určitej fáze vzťahu začneme byť nespokojné a myslím si, že to je presne ten moment, keď to od nás chce aktivitu. Ide o to, či sme rozhodnuté, že vo vzťahu chceme byť v dobrom aj v zlom. To vedomé rozhodnutie nám môže pomôcť rozhojdať sa k aktívnej snahe na vzťahu pracovať. Chce to aj dávku pokory. Lenže pokora je neprenosná vec. Viete, ak vám zomrie manžel, tak ďalší vážny vzťah už beriete inak. Viacej si ho vážite, ste pokornejšia, ste rada, že si s niekým rozumiete a že ten niekto je živý. Táto pokora vám pomáha zostať vďačnou a spokojnou. Je zaujímavé, že niekedy od žien počúvam, že manžel je výborný otec, ktorý sa o deti stará a rodinu má rád, ale že ony už ho nemilujú. Takže o ktorej časti svojho muža hovoria? O tej mileneckej, mužskej? Tú nemilujú? Milovať svojho muža ako otca svojich detí nie je dosť dobré? Nedáva to slušný základ láske? Láska sa predsa vyvíja a v každej fáze bude postavená na niečom inom, či nie? Navrhovala by som, že by sme nemali byť nenásytnými a nevďačnými čiernymi dierami. Bojujme trochu o naše vzťahy, skúsme sa zamerať skôr na veci, pre ktoré sme s partnerom rady, buďme trpezlivé a skúmajme rôzne rozmery nášho vzťahu.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
24. február 2024 04:38