Nič nerobíš, nič nemáš
Nerobila som nič. Doslova. Dokonca som ani neupratovala, pretože k Leovi dvakrát do týždňa chodila pani Milka a ani nevarila, pretože sme chodili po reštauráciách alebo nám jedlo vozila cateringová firma. Flákala som sa. A míňala Leove peniaze. Nezaložila som si ani účet, aby som si niekam z vreckového odkladala, nemala som na to dôvod. Každý deň som dostala ďalšie. Bola som prudko závislá a v podstate nesamostatná. Jediné, čomu som sa raz za týždeň hodinu venovala bola angličtina, ktorú ma do vily chodila učiť lektorka. S Leom sme predsa veľa cestovali a ja som nemohla byť úplne negramotná. Navyše, nie som žiadny talent na jazyky, takže tieto lekcie boli naozaj potrebné. Inak som čas, keď bol Leo v kancelárií alebo na schôdzkach trávila jednoducho povedané, tupo a bezvýznamne.
Keď hovorím, že sme veľa cestovali, tak tým myslím naozaj veľa. Vďaka nemu a vďaka jeho peniazom som videla takmer celý svet. Čínu, Áziu, Ameriku aj Austráliu. V lete sme zväčša chodili do Európy a v zimných mesiacoch sme navštevovali exotiku. A spávali v tých najluxusnejších hoteloch, pili tie najlepšie vína, ochutnávali medzinárodné špeciality šéfkuchárov a kupovali tie najdrahšie veci...
Žila som sen, tak sa vám to môže zdať. A tak sa to vtedy zdalo aj mne. Leo bol na mňa v podstate dobrý, aj keď mal občas svoje „muchy“. To, že ma miluje mi povedal asi trikrát, ja jemu o čosi viac, pretože som to tak cítila. Nikdy sa mi za nič neospravedlnil, väčšinou, ak sme sa pohádali, mi niečo kúpil. Neskôr som si uvedomila, že sa ma nikdy nepýtal na názory, nechcel odo mňa poradiť, nekonzultoval so mnou dôležité veci...Bola som skrátka iba ďalšou vecou, ktorú si mohol dovoliť. A ako sa hovorí, že život mafiána je krásny, ale krátky, tak milenky bohatých to majú podobne. Aj ten náš život býva krátky a síce neumierame fyzicky, ale niečo v nás umrieť muselo, keď sme sa rozhodli vzdať sa všetkého, čo sme predtým plánovali...Odchádzame od týchto mužov doslova s holým zadkom.