Má ma rád. No momentálne sú slová to jediné, čím mi to dáva najavo. Keď v zúfalstve na neho kričím, aby mi to dokázal, aby si dokázal rozkázať, síce povie, čo chcem počuť, ale myslím, že je dosť inteligentný na to, aby vedel, že mu neverím, a zrejme neverí už ani sám sebe. Sám vie, že len čo sa dostane k nejakým peniazom, opäť ich nahádže do automatov. Pritom som si nezobrala žiadneho asociála, ale schopného počítačového experta, ktorý na zelenej lúke vybudoval svoju firmu, ešte nedávno zamestnával takmer desať ľudí, vlastnými rukami postavil náš dom a bol perfektným otcom našim synom. Doslova som sa od ich narodenia smiala, že keby mohol dojčiť, ani by ma nepotreboval. Vychoval z nich schopných, samostatných mladých mužov, ktorí v podstate chceli byť ako on a rozišli sa do sveta dokázať to isté. Firma bol rozbehnutá a dom už dávno stál. A on akoby stratil projekt, niečo, na čom mohol robiť, čomu mohol venovať každú voľnú chvíľu presne tak, ako to robil dovtedy.
Prehral peniaze aj dôveru
Rady typu „a teraz si to všetko konečne užívaj“ v podstate neznášal. „Čo to je užívať?“ vypenil vždy. „Míňať hlava-nehlava? Nič nerobiť?“ Vyzeral stratený, zúfalý, nahnevaný a nespokojný. A potom hlavne skleslý. To už hral. Nikdy mi však nepovedal, kedy a prečo začal. Len po vyše roku u nás zaklopala čudná dvojica, ktorá chcela jeho a peniaze. Bolo jasné, že bez nich len tak neodídu. A on sa mi nakoniec priznal, že chce predať firmu a dom prepísať na mňa, lebo musí vyplatiť dlhy. Keď po kriku, hádke, slzách prezradil aké, sľuboval, že je s tým koniec, dokonca nastúpil na liečenie. A ja som mu dôverovala, dva roky som verila, že mám späť svojho schopného muža, opäť rozbiehal nový projekt, opäť som mala pocit, že vidím tú iskru v očiach, ale… Možno som to len sama príliš chcela. Opäť u nás totiž zvonia veritelia, ktorých peniaze nahádzal do tých debien. Neviem, akým omylom ich niekto nazval výherné, keď v nich človek prehráva všetko. Rodinu, dôveru a hlavne seba… Opäť sľubuje a tvrdí mi, že sa to všetko snaží len vyriešiť. Jednoduchá matematika mi však hovorí, že keďže už nemá čo predať, snaží sa na dlhy niečo vyhrať a prehráva tak ďalšie peniaze. Teraz je naozaj stratený a ja som bezmocná. Nedokážem ho v tom nechať, ale ani mu pomôcť…
Odborník radí: Najviac mu pomôžete, keď mu prestanete pomáhať
Sú chorí, a takým predsa treba pomáhať! To nám od nich nedovolí odísť, naopak, ťaháme ich z dna, a oni naň zas a znova padajú, a čo je najhoršie, sťahujú tam aj nás. Je toto teda podľa psychológa a odborníka na liečbu drogových závislostí Aleša Kudu vôbec cesta, ako si poradiť z gamblerstvom partnera?
Určite nie. Partnerka sa tak totiž dostáva do pozície spoluzávislej. Hoci si to neuvedomuje, sama sa prakticky pohybuje v trojuholníku záchranca – obeť – ten, ktorý pomoc sám potrebuje. Práve tým však jeho závislosť skôr udržuje. Dostať sa z toho je však u väčšiny dlhý proces, ktorým jednoducho musia prejsť. Najskôr totiž majú tendenciu pred okolím utajovať, že ich partner vôbec má nejaký problém. Dokonca to sami odmietajú a jednoducho ho prehliadajú. Potom prichádza fáza, keď to už pripustia, no sú presvedčení, že keď budú mať toho druhého pod kontrolou, tak ho z toho dostanú. A práve preto ho nemôžu opustiť, lebo bez ich pomoci by skončil zle. Nakoniec však príde stav, keď už skrátka nevládzu a závislého partnera začnú sami odmietať a dávať mu ultimáta. Paradoxne, až v tejto chvíli mu naozaj pomáhajú.
Čo závislý v skutočnosti potrebuje?
1. Okamžite a nekompromisne ho treba odstrihnúť od majetku.
2. Pomôcť mu nájsť nový zmysel života a presvedčiť ho, že existuje.
2. Ani po mnohých rokoch si nemôže povedať, že je vyliečený, a preto bude preňho vždy nebezpečné, keď si pôjde „len tak“ zahrať. Jedinou cestou k úspechu – podobne ako pri alkoholizme – je celoživotná abstinencia.