Veľmi som túžila študovať ekonómiu. V rodičoch som však nemala žiadnu podporu – moje štúdium im pripadalo zbytočné, nehovoriac o tom, že financie mi poskytnúť nemohli už dupľovane. Vedela som, že jediný človek, na ktorého sa môžem spoľahnúť, som ja sama. Ja to dokážem! opakovala som si, keď som sa rozhodovala o tom, čo mám robiť ďalej. Vždy predsa môžem študovať diaľkovo, uvedomovala som si. Lenže to nebolo zadarmo.
Zaujímavá ponuka
Čím viac som cítila nechuť pomôcť mi a pohŕdanie zo strany rodičov, tým viac som túžila dokázať, čo som si predsavzala. Hľadala som v inzerátoch, pýtala som sa, kde sa dalo... Občas sa mi podarilo niekomu povarovať deti, umyť okná, poupratovať. To však bolo cez prázdniny. Aj keby som sporila tri mesiace, nepodarilo by sa mi zarobiť si ani na prvú splátku školného.
„A čo keď sa ti nepodarí nájsť si nič stále?“ opýtala sa ma kamarátka. „Čosi jednoducho niečo nájsť musím!“ Vedela som, že aj keď nebudem študovať, tak či tak nejakú prácu potrebujem. Nakoniec sa mi pred začiatkom akademického roka podarilo natrafiť na inzerát, ktorý ma zaujal.
Vyskúšam to!
Zatelefonovala som na uvedené číslo a dohovorila som si schôdzku. Firma hľadala ženy s príjemným hlasom na prácu v call centre. Mali to byť nočné zmeny. To mi dokonale vyhovovalo. Chcela som predsa študovať. Vo dne by som teda mohla chodiť do školy a v noci pracovať. Vedela som, že ma to bude stáť veľa síl, ale musela som to aspoň vyskúšať. Vydržala som celý ten zvláštny pohovor a tešila som sa na prácu. Nakoniec sa však ukázalo, že takzvané call centrum je... erotická linka! „Takže, zaujíma vás to?“ opýtala sa ma sympatická pani. „Nie je to nič ťažké, môžete mi veriť.“ Rozhliadla som sa po miestnosti. Sedeli tam ženy rôzneho veku, ktoré vyzerali ako normálne úradníčky. Každá mala slúchadlo s mikrofónom, do ktorého čosi potichu hovorila. Úprimne povedané som si ženy, ktoré mužom rozprávajú svoje erotické fantázie cez telefón, predstavovala trochu inak.
Základné pravidlo
„Nechcete si to skúsiť?“ opýtala sa ma tá pani. „Keď som už tu, tak to skúsim,“ odvetila som. „Páčite sa mi. Za prácu sa predsa nemusíte hanbiť,“ povedala s úsmevom. „Vymyslite si nejaké meno. To je dôležité. A nikdy, znovu vám to zopakujem, nikdy nikomu nesmiete povedať svoje skutočné meno ani priezvisko. O adrese a ostatných veciach vám hádam ani nemusím hovoriť. Je to len pre vašu bezpečnosť!“ dodala veľmi dôrazne.Potom ma odviedla k stolíku. „Asi viete, ako to funguje,“ opýtala sa a ja som len nesmelo prikývla. „Jednoducho vám niekto zavolá, nejaký muž, a opýta sa. Tie otázky sú rôzne. Ako vyzeráte, čo máte oblečené, čo by ste s ním chceli robiť...“ vysvetľovala.
„To je všetko?“ pozrela som sa na dievča, ktoré sedelo vedľa mňa. Obyčajná šedá myška v okuliaroch a vyťahanom svetri. „Čierna čipka... Takú máš rád, však?“ šepkala do mikrofónu. „A pančušky. Počujem, ako sa ti páčia...“ Bola to všetko jedna veľká lož. Úplne obyčajné ženy sa v telefónnom slúchadle stávali úžasnými a vášnivými milenkami. Odrazu som o tej práci začala uvažovať takto a vydýchla som si. Hneď som sa cítila oveľa lepšie. „Je to ako keď rozprávate rozprávku,“ povedala Jana, keď ma prijímala. „Rozprávku pre veľkých chlapcov, ktorí nemôžu zaspať.“
Tenkrát poprvé…
Keď zazvonil prvý telefón, myslela som si, že tresnem so slúchadlom. Ten muž na druhej strane bol primitívny hlupák. Primitívny a sprostý. Chvel sa mi hlas a rozplakala som sa. On to, samozrejme, nerozoznal. „Tak čo, mačička... Vzrušujem ťa? No povedz!“ pýtal sa ma slizko. Po tom prvom telefonáte som chcela okamžite odísť. Hanbila som sa za svoje vlastné slová. A po lícach sa mi kotúľali slzy. „Neber si to tak k srdcu,“ povedala mi šedá myška sediaca vedľa mňa. „Tu som Samanta, ale to vôbec neznamená, že som vzrušená a nadržaná. Jednoducho mám dve osobnosti,“ dodala. Zostala som a držala som sa rady svojej kolegyne. Tú prácu som nebrala vážne a išlo to. Potrebovala som peniaze na štúdium a oni potrebovali mňa. Zistila som, že naozaj telefonujú len chlapci, ktorí nemôžu spať a potrebujú sa porozprávať. Po hnusnom a perverznom začiatku volali samí opustení. V tej chvíli som sa cítila ako psychologička. Občas zatelefonovali mladíčkovia, občas úchyláci. Z nich mi potom bolo naozaj zle. „No vidíš. Časom si zvykneš,“ vyhlásila po chvíli Alena, čiže Samanta, čiže šedá myška od vedľajšieho stolíka. Mala pravdu, ale aj tak som sa občas cítila ako prostitútka. Obzvlášť počas tých prvých týždňov. Potom som to však začala brať ako dobre platenú prácu a tie odporné telefonáty ako klasické nočné služby. Samozrejme, že som nikomu nerozprávala o tom, čo robím. Rodičom som tvrdila, že pracujem v call centre, a oni sa viac nevypytovali. Boli spokojní, že si na štúdium zarábam sama.