Tak som sa pred písaním tohto článku stretla s pár kamoškami. S každou osobitne. A pýtala som sa aj báb tu u nás v redakcii, aby som mala predstavu... Dopadlo to, čo si budeme hovoriť, zaujímavo. A najmä rôzne. Zistila som, že nie každá sa cíti pri tom, ako o sebe hovorí, dobre, uvoľnene, jednoducho komfortne... „Nie je to také, ako keď chváliš niekoho iného, cítim sa čudne,“ hovorí mi Sandra, naša webová editorka, a ja prikyvujem, že teda chápem, aj keď viem, že by to tak nemalo byť. Hovoriť pekne o sebe samej by pre nás predsa malo byť úplne prirodzené, nemali by sme sa pri tom cítiť „namyslene“ – áno, s týmto pojmom som sa v mojom malom prieskume strela viackrát. „Nie som žiadna namyslená fiflena, nebudem sa chvastať,“ reagovala kamoška Mirka a pritom vymenovala minimálne 5 namyslených fiflien od nej z práce, ktoré sa vystatujú so všetkým – od drahých handier až po šperky, čo dostali na Valentína od ďalšieho úbohého uloveného muža. „Miri, ale veď to vôbec nie je o tom,“ hovorím jej. „Tu ide o to, aká si, ako sa vnímaš ty ako človek. Teda ŽENA... Prečo sa máš rada?“ spýtala som sa druhý raz. Mirka sa zamyslela. „A musí ísť len o vlastnosti?“ „Nie“, odpovedám jej, „povedz, čo chceš, to, čo ti napadne.“ Zasa chvíľu ticho... „Lebo mám pekný zadok.“
Dôležité je si uvedomiť...
... že sa milujete. Že máte na sebe rada veci, ktoré vás robia tým, kým ste a kým chcete byť. A pokojne to môže byť aj pekný zadok, vlasy, uši alebo prsty na nohách, ktoré v lete, v sandálkach, obdivujete. Áno, svoje vlastné! Nehanbite sa za to. No a čo, že vám to nikdy nikto druhý nepovedal. Jednoducho sa postavte predsudkom voči samej sebe. Mne sa napríklad vždy páčil môj krk. Mám ho dlhý a štíhly, celkom pekne na ňom stojí hlava :-) a keď ma v ňom pred pár týždňami seklo, normálne som sa oň bála. Prekážalo mi, že nemôžem hýbať najkrajšou časťou môjho tela (teda, podľa mňa). Lebo si na ňom zakladám a zdvíha mi sebavedomie, rovnako ako vyžehlené, čerstvo umyté vlasy. Lebo aj keby za mnou prišla aj samotná Coco Chanel a povedala (ako mi to hovoria mnohí ľudia v mojom okolí), že mi tie prirodzene zvlnené vlasy svedčia viac, neposlala by som ju síce nikam (lebo veď Coco), ale nepodľahla by som tomu. Ja sa najviac milujem v rovných, predsa. A viete, ako sa to hovorí, to, čo najviac vyžarujete, do toho sa zaľúbia aj ostatní... No dobre, nehovorí sa to, práve som si to vymyslela. Ale celkom sa to k tejto téme hodí, nie?
Mám sa rada, lebo...
... „som nekonfliktná a každému vždy rada pomôžem“, hovorí mi naša produkčná Veronika a ja pritakávam, lebo má absolútnu pravdu, všetci tu ju berú ako také blonďavé zlatíčko a ja sa teším, že to o sebe vie, že to suverénne hovorí. Horšie je to s ďalším zlatíčkom, mojou najdlhšou životnou kamarátkou Lenkou, ktorá na sebe vidí všetky chyby (aj tie, ktoré nemá). Všetky pekné veci od nebojácnosti až po dokonalé husté obočie jej hovorím ja. Potom ju nútim, aby ich po mne opakovala, a pri odchode ju dôrazne žiadam, aby si to zopakovala doma pred zrkadlom. Pre istotu. „Nemôžeš na to zabúdať, musí sa ti to dostať do hlavy,“ normálne je pohrozím a večer jej na Messenger píšem, aby som ju skontrolovala. Odpíše mi, že áno, áno, zavrela sa v kúpeľni a rozprávala sa sama so sebou :-). Usmejem sa, keď mi od nej po krátkej odmlke pípne ďalšia správa: „Ale normálne sa cítim inak. Lepšie. Ďakujem, Broni.“
Povedz mi, aká si...
... „Čo?“ nechápavo zareaguje kamoška Adrika. „No normálne mi povedz, aká si, čo si uvedomuješ a ľúbiš sa za to,“ vysvetľujem jej a ona na mňa pozerá, akoby som od nej chcela výpočet zlomkov zo šiestej triedy. „A ty čo by si povedala o sebe?“ odpovedá mi protiotázkou a ja si v duchu hovorím, že jasné, celá ona... „Ja sa ľúbim za to, že som pracovitá a cieľavedomá,“ odpovedám jej bez váhania a viem, čo bude nasledovať. Za tie roky (minule dosiahlo naše priateľstvo dospelých 18) ju poznám ako vlastné topánky. „Tak to aj ja!“ vykríkne a potom sa rozrozpráva, že má ešte rada svoj zmysel pre humor a dobrý úsudok. Podporím ju v tom a ešte doplním, že ja na nej zbožňujem, že nikdy nepovie nie, keď je niekto v úzkych, ale zároveň vie povedať nie vtedy, keď treba. Že je silná, úprimná a stojí si za svojím. Vidím, ako sa jej ligocú oči, tak to otočím ešte do vesela a vytiahnem spomienky z pubertálnych čias. Lebo plakať nechcem. A nie preto, že by sa ženy mali za slzy hanbiť. Len toto celé ma byť akési vzpriamené, vážne vyznanie lásky samej sebe... Ale viete čo, pokojne si pri tom od radosti poplačte.
Čo na záver?
Nie veľa. Iba toľko, že za lásku k sebe sa nemusíme hanbiť. A nemusíme ju schovávať. Pred nikým, a vôbec nie pred sebou.
Ľúbme sa za to, že robíme ten najlepší jablkový koláč. Aj za to, že sa vieme dobre obliecť. Že sme tvrdé aj citlivé, hlučné aj tiché. Že vieme aj nevieme spievať. Že máme rady poriadok aj neporiadok, veľa vecí aj málo vecí.
Ľúbme sa také, aké sme.
Ľúbme sa, lebo sa ráno zobudíme.
Ľúbme sa, lebo sme ženy. A za to, že lásku vieme rozdávať ďalej.
VÝSLEDKY (AKTÍVNEHO!) POZOROVANIA V SKRATKE:
Vieme odpovedať na otázku: „Prečo sa mám rada?“
Až 95 % žien otázka prekvapila (zvyšných 5 % túto otázku čakalo, keďže počuli, ako ju kladiem niekomu inému).
Až 90 % žien som musela túto otázku vysvetľovať, neodpovedali na ňu automaticky.
Až 85 % žien som musela s odpoveďou pomôcť tak, že som im povedala, čo mám na nich rada ja. 15 % to zaplo vtedy, keď som začala rozprávať o sebe.
75 % žien pripadalo „čudné“, keď o sebe rozprávali.
55 % žien mi neskôr, po zodpovedaní otázky, napísalo správu, že sa cíti lepšie. A že mi ďakuje.
100 % z vás, ktoré tento článok čítate, podíde k zrkadlu... Teda, pevne tomu verím!
