Čo by malo vo vzťahoch víťaziť? Je to cit alebo rozum?
Povedal by som, že hlavne intuícia. Tá je tou najdôležitejšou vecou, na ktorú máme tendenciu v našom až príliš zracionalizovanom svete zabúdať. Pritom tento vnútorný pocit sa málokedy mýli. Aj keď rozhodne neposúdi všetky riziká. Často od svojich klientov počúvam: „Keby som len počúval ten svoj vnútorný hlas!“ Preto im radím, určite vždy počúvajte svoje vnútorné pocity, pretože nevznikajú zo vzduchu. Aj napriek tomu, že môžu hovoriť niečo iné ako rozum. Keď plávate na vlne intuície, nie je vôbec na škodu si na chvíľu priviazať plť k brehu a situáciu, v ktorej sa nachádzate, zhodnotiť. V prílišnej racionalizácii by ste však nemali uviaznuť. Pretože keď nie je nejaký váš silný dojem v súlade s rozumom, vedie to k úzkostiam, obavám a spochybňovaniu.
Rovnako by sme nemali uviaznuť v minulosti, príliš sa zaoberať tým, čo bude, a žiť hlavne tým, čo je teraz?
Žiť v prítomnosti a byť si vedomý toho, že príde nejaká budúcnosť, sa vlastne vôbec nevylučuje. Ide o to, čím ste pohltení. Ak skutočne tým, že žijete teraz a tu a je vám príjemne, občas z prítomnosti vykuknete, rozhliadnete sa a poviete si, čo vás čaká v budúcnosti, a urobíte nejaké opatrenia, aby to neskončilo veľkými nepríjemnosťami, tak je to v poriadku. To by sme, naopak, robiť mali. Podľa pozitívnej psychológie je správne užívať si prítomnosť, pretože z fyzikálneho, duchovného i zo psychologického hľadiska to je jediný okamih, ktorý skutočne reálne existuje. Klienti, ktorí za mnou prichádzajú, sú buď totálne uviaznutí v minulosti, je im ľúto za tým, čo mohlo byť a nebude, alebo v budúcnosti a hovoria si: „Keď ja tam raz dôjdem, keď ja sa raz vydám, keď dostanem lepšiu prácu...“ a raz ostanú na konci svojich dní a budú dúfať, že to azda bude lepšie na „onom svete“, keďže ono „keď“ neprišlo v tomto.
Ako veľmi vlastne ovplyvňuje prostredie, v ktorom ako deti vyrastáme, výber partnera a celkovo partnerský život?
Úplne jednoznačne do veľkej miery. Rodičia nám odovzdávajú jednak gény, ktoré predstavujú určité dispozície, a jednak vzorce správania, ktoré od nich ako deti pozorujeme celé svoje detstvo. Kombinácia týchto vkladov potom rozhoduje o tom, akým spôsobom budeme v živote reagovať na rôzne situácie. Napríklad aj na partnerské vzťahy.
Ukazuje sa napríklad, že schopnosť byť v živote šťastný je minimálne z päťdesiatich percent „geneticky daná“. To znamená, že ak ste mali rodičov, ktorí boli veselí „pohoďáci“, tak s najväčšou pravdepodobnosťou, aj keď pôjdete veľmi strastiplným životom, si túto schopnosť zachováte. Ak vaši rodičia boli skôr úzkostliví, budete s tým bojovať po celý život a šťastie a spokojnosť budete dosahovať zložitejšie.
Zvyšných päťdesiat percent teda „odkukáme“?
Áno, je to výchova a prostredie, v ktorom žijeme. Základy výchovy sa dejú tak, že o tom vôbec nevieme. Dieťa nás pozoruje. A bez toho, aby nás na to vopred upozornilo, naše správanie kopíruje a vo svojom budúcom živote ho iba s malými zmenami replikuje. A to aj voči rodičom, keď sú starí.
Tiež je vraj veľmi dôležité, ako sa matka cíti už v období tehotenstva a pôrodu.
V súčasnosti nevnímame gény ako niečo daného a nemenného, ale ako niečo, čo je veľmi variabilné a neustále interaguje s prostredím. Hovoríme tomu epigenetika. Gény sú súbory dispozícií, ktoré sa zapínajú a vypínajú v kontexte veľmi zložitých interakcií. Dlho sa napríklad vedelo, že stres matky v tehotenstve nemá priaznivý vplyv na vývoj plodu. Dnes vďaka vedeckým štúdiám vieme, že keď je matka v psychickom napätí nielen v tehotenstve, ale napríklad aj pred počatím, sú u dieťaťa zapnuté gény pre zvýšenú senzitivitu na stres. Preto sú tieto deti celoživotne voči nemu menej odolné. Zdravie a správanie rodičov pred počatím pravdepodobne môže ovplyvniť vývoj dieťaťa oveľa viac, než si myslíme.
Naozaj teda môže byť pre naše dieťa rozhodujúci aj náš fyzický stav v čase počatia?
Áno, napríklad sa ukazuje, že BMI ženy pri počatí dieťaťa môže do určitej miery ovplyvniť jeho tendenciu k obezite.
Prečo je v súčasnosti toľko nezadaných ľudí?
Tých faktorov je určite celý rad. Niektoré psychologické štúdie zisťujú, že dozrievanie mladých ľudí sa v istom zmysle v našej spoločnosti predlžuje. V predchádzajúcich generáciách bolo bežné, že sa uzatvárali sobáše do dvadsiateho roku, pretože na to bol veľký sociálny tlak. Nebolo tiež veľmi čo iné robiť, než si zaobstarať rodinu. Ponuka partnerov na lokálnom „trhu“ bola veľmi obmedzená, takže keď žena chcela niekoho zaujímavého, musela sa poponáhľať. Teraz máme na všetko dosť času. Konzumná spoločnosť vytvorila fikciu nikdy nekončiacej mladosti s neobmedzenou možnosťou voľby. Mladí ľudia prepadajú ilúzii nekonečných možností zoznamovania, cestovania, osobného rozvoja, kariérneho rastu. Pripadajú si „forever young“. Je potom smutné pozorovať štyridsiatnikov a štyridsiatničky, ktorí pomaly precitajú z dvadsať rokov trvajúcej párty, počas ktorej precestovali svet, zarobili veľa peňazí, ale zrazu sú sami. Nemajú o nich záujem zaujímaví partneri a často ani zaujímaví zamestnávatelia.
Čo to pre nás môže znamenať z hľadiska budúceho fungovania vo vzťahoch?
Zabúdame na to, že život nie je nekonečný. Aj na to, že skôr či neskôr budeme konfrontovať sami seba, čo sme so svojím časom urobili. Počas každého vývojového obdobia v živote musíme nadobudnúť určité vývojové kvality a zručnosti, ktoré už v následných fázach nezískame. Hlavnou úlohou pubertiaka je získať identitu. Vymedziť sa voči ostatným a nájsť sám seba. V nadviazaní obdobia mladej dospelosti je hlavnou úlohou prijatie schopnosti intimity a prežívanie vzťahov s blízkou osobou. Naučiť sa opustiť svoju ťažko získanú identitu v prospech schopnosti žiť s niekým v blízkom vzťahu. Toto je veľmi zložité. Keď v tomto období žijete super single život práve kvôli nekonečnej možnosti voľby, stane sa jedna zásadná vec. Zrazu vám ťahá na štyridsať a vy nedokážete nájsť toho pravého partnera, niekoho, s kým by ste si proste len rozumeli. Budete hľadať a hľadať a nič. Začnete si hovoriť, že „žiadni poriadni chlapi“ už nie sú. Lenže problém nemusí byť v ponuke (i keď tiež), ale v tom, že vy ste iná. Máte svoje zvyky a rituály, vysoké nároky, viete, čo chcete. Svojich partnerov si budete podrobne testovať. Toto mladí ľudia v dvadsiatich nerobia. Proste skočia do vzťahu a je to. Žiadne rigidné návyky nemajú, učia sa jeden od druhého. A keď ste toto prešvihli, tak už sa to nikdy nevráti.
Kto je teda tou single generáciou?
Častejšie úspešní mladí ľudia žijúci v mestách. Môžu to byť napríklad manažérky, lekárky, právničky, ktoré naraz hovoria: mám štyridsať, som taká úžasná, každému by som zo života urobila raj, ale nemôžem nájsť toho pravého. Je to absurdné, ale skutočne si to tak myslí. Ten základný problém je však väčšinou v nich samých. Pretože aj keď nejakých partnerov nájdu, po čase si rovnako povedia – s tým sa nedá vydržať. Nenaučil sa totiž tú vývojovú zručnosť žiť v dlhodobom vzťahu. To okno sa zavrie a je neskoro. Takže to je taký symptóm dneška. Chceme hneď čo najviac možností a čo najviac si užiť s tým, že veci, ktoré majú väčšiu hodnotu a ktoré musia dozrievať dlhšie, odkladáme na neskôr.
Čo to môže spôsobiť?
Človeku nie je dobre samému. Naháňame sa za kopou pôžitkov, kariérou a peniazmi a pripravujeme sa o to najcennejšie a najdôležitejšie, čo máme. O blízke vzťahy. Myslím, že to každému hovorí intuícia, o ktorej sme hovorili na začiatku. A potvrdzujú to aj vedecké výskumy. Ak chcete zostať zdraví, starajte sa o svojich blízkych. To pomáha najlepšie. Chce to však čas a trpezlivosť.
Často možno robíme chyby aj tým, že sa ponáhľame?
Žijeme čoraz rýchlejšie. Nikdy počas evolúcie ľudstva nebol človek vystavený takému množstvu podnetov ako v súčasnosti. Náš mozog je perfektný stroj na učenie. Prispôsobuje sa a zároveň očakáva, že ďalšie podnety budú ešte rýchlejšie a intenzívnejšie. Od zamestnancov čakáme, že budú pracovať rýchlejšie a výkonnejšie, vo vzťahoch chceme nekončiacu vášeň a romantiku. Ako spoločnosť padáme do jamy bludnej predstavy nekonečného rastu ekonomiky a pôžitkov. Avšak všetko v ľudskom vývoji potrebuje čas a veci, ktoré sú vypestované rýchlo, zvyčajne nemajú takú kvalitu ako tie, ktorým dáme čas. To je niečo, čo môžeme pozorovať v prírode všeobecne. Keď sa naučíte niečo rýchlo, váš mozog bude mať tendenciu pamätať si to kratšie. Keď si niečo budete osvojovať pomaly a dlho, napríklad pomaly pracovať na vzťahoch, budú mať vždy väčšiu kvalitu.
Je niečo, čo by ste rád našim čitateľkám odkázali alebo skôr poradili?
Bolo by pekné, keby si aspoň niektoré z nich po prečítaní nášho rozhovoru zavreli oči a zamysleli sa nad tým, kto je v ich živote najdôležitejší. Chvíľu na neho/ňu/ne mysleli a pocítili vďačnosť. Potom môžu ísť pre niekoho urobiť niečo pekné. Pretože tá najsebeckejšia vec, ktorú môžeme urobiť, je niekoho potešiť.
Čo je najdôležitejšie:
Blízke vzťahy sú to najdôležitejšie, čo v živote máme. Tiež si musíme uvedomiť, že keď máme niečo cenné, musíme sa o to starať. Či už ide o prácu snov, alebo o vzťah s partnerom.
Čo môžeme zmeniť:
Naša osobnosť sa mení v priebehu celého života v kontexte toho, v akom prostredí sme a s akými ľuďmi sa stretávame. Musíme si uvedomiť, že by sme sa mali týmto veciam venovať a pracovať na sebe neustále celý život.
Na čo myslieť:
Zdravie a správanie rodičov už pred alebo v období počatia môže pravdepodobne do veľkej miery ovplyvniť vývoj ich dieťaťa.
Kto je?
Radek Ptáček (43)
V roku 2018 sa stal prvým profesorom lekárskej psychológie v Českej republike. Špecializuje sa na najširšiu problematiku lekárskej psychológie a psychológie detského veku a rodiny. Na svojom konte má množstvo vedeckých projektov a niekoľko sto vedeckých publikácií.
