My sme rozchod zažili až dvakrát. Prvýkrát sme boli mladí tínedžeri, mali sme niečo vyše pätnásť, a bola to, ako sa hovorí, láska na prvý pohľad. V momente, keď sa nám stretli pohľady, niečo vnútri „cinklo“. Nechodili sme spolu hneď, mal vzťah s iným dievčaťom, do toho nášho sme vhupli až po pár rokoch, no po roku sme sa rozišli. Dodnes si pamätám, čo mal v ten deň oblečené, keď sme sa videli naposledy, veľmi ma to bolelo... Každý sme si odžili svoj príbeh. Neboli sme vôbec v kontakte, len sme sa dozvedali o dôležitých udalostiach v našich životoch z konštatovania našej spoločnej priateľky: jeho sobáš, narodenie syna a neskôr narodenie môjho syna. Náhodne sme sa stretli v mojom meste osem mesiacov po narodení môjho syna. Bolo to krátke stretnutie, ale veľmi milé. Potom sme si každý rok poslali esemesku s blahoželaním všetkého dobrého k narodeninám, meninám a k vianočným sviatkom. Nič viac.
Pracovná ponuka
Po dvoch rokoch materskej dovolenky som mala potrebu pracovať a on prišiel s pracovnou ponukou. Prijala som ju, zároveň som ukončila pre mňa nefunkčný vzťah a odišla aj so synom za prácou. A aj za ním, aby som bola úprimná. Lenže, očakávania nás oboch boli príliš veľké a sklamanie prišlo rýchlo. Nefungovalo to. Po približne roku som sa zbalila a odišla k rodičom. Dúfala som, že všetko bude dobré, no nebolo. Preplakala som veľa večerov a nocí a celý čas som si kládla otázky, kde robím chybu, čo som mala urobiť inak a či som naozaj taká nemožná, že nedokážem mať fungujúci vzťah. Jediné, čo ma držalo nad hladinou a pri vedomí, bol môj syn. Jediné svetlo môjho života, pre ktoré som sa každé ráno budila a usínala s ním v náručí. Všetok čas som trávila s ním, lebo bol jediný človiečik – kus mňa, ktorý mi dával pocit potrebnosti a nekonečno lásky. Do práce som chodila necelý rok a potom mi oznámili, že ma už nepotrebujú. Počas obdobia, čo som bývala u rodičov, som veľa premýšľala.
Niečo sa zmenilo
Niečo sa vo mne zlomilo a ja som vedela, že odteraz už bude všetko inak. Neviem to opísať, no každý, kto zažil pád na dno, vie, aký to je pocit. Uvedomila som si, že nebolo možné budovať si náš vzťah, pokiaľ som nebola vyrovnaná s predchádzajúcim vzťahom, a čakať, že to bude láska ako vtedy pred rokmi. Jedno slnečné májové popoludnie som sedela pri brehu našej Liptovskej Mary a bola iná. Ako aj Ja. Hladina bola pokojná, sem-tam sa vyhodila rybka a malinké vlnky mi jemne udierali do nôh. Šepkali mi slová, ktoré som si spontánne zapísala do mobilu a vznikla báseň pre Neho. Za celé to obdobie sme boli len v mailovom a esemeskovom kontakte. A cestou domov som mu tie slová poslala. Reakcia bola takmer okamžitá, opatrná, ale pozitívna, a ja som v ten večer usínala vedľa môjho drobčeka s úsmevom na perách. Dohodli sme si stretnutie. Už si ani nespomeniem, či sme sa rozprávali dlho, alebo nie, no dospeli sme k spoločnému záveru, že chceme byť spolu napriek všetkému, čím sme prešli, a skúsime to odznovu a naposledy.
Rodiny to akceptovali
Naše rodiny v každom okamihu stáli pri nás a každé naše rozhodnutie vždy akceptovali bez zbytočných rád či pohreškov. Za to im z celého srdca ďakujeme, a aj keď sme, samozrejme, stratili pár priateľov, stálo nám to za to. V decembri 2012 sme našim rodinám dali až dva darčeky, a to najprv spečatenie našich sľubov pred oltárom a na Vianoce našim rodičom azda ten najkrajší darček, a to oznámenie, že v máji nasledujúceho roka uzrie svetlo sveta ich ďalšie vnúča. Dnes sú to už štyri roky spoločného života a neviem, či robíme veci inak, alebo či sme sa zmenili. Určite nie sme dokonalí, obaja sme temperamentné povahy, takže sa vieme pohádať, trochu hrať dôležitosť, no nakoniec vždy vychladneme a to najdôležitejšie je, že milujeme jeden druhého a už nám ani nenapadne ísť od seba...
