Prečo dnes potrebujeme akési manuály na výchovu, keď ich predchádzajúce generácie rodičov vôbec nepotrebovali?
Pred rokmi deti umierali na tuberkulózu či respiračné problémy. To boli veci, ktorých sa ľudia obávali, zatiaľ čo emócie na zreteli príliš nemali. No keď zdravotné problémy viac menej zmizli a šanca na život sa zvýšila, spozorovali sme, že asi 20 percent detí má psychopatologické problémy. Teda každé piate dieťa pod 18 rokov. Veľa sa hovorí o ADHD, no k odborníkom chodia deti s psychotickými myšlienkami či obsedantno kompulzívnymi poruchami správania, ktoré napádajú rodičov.
Čo je hlavný motív týchto psychopatologických problémov?
Detstvo sa skrátilo. Existujú trinásťročné deti, ktoré vypijú päť pohárov alkoholu za hodinu a dostanú sa do etylovej kómy. V Španielsku bolo minulý rok až 5000 prípadov. Žijeme v spoločnosti plnej stresu, a to má na deti nedozierny vplyv: trpia kvôli rozvodom, ktoré ich rodičia nezvládajú, majú príliš veľa mimoškolských aktivít, nemajú čas na hry.
Kedysi vychovávali rodičia, dnes sú to rodičia, škola, médiá, sociálne siete. Nové technológie na ne majú vplyv, lebo majú prístup na stránky, ktoré podporujú anorexiu, násilie či bezuzdný sex a ony to chcú napodobniť. No to v nich vytvára existenčnú prázdnotu. Pýtal som sa mladých, či stojí za to žiť. Dívali sa na mňa a nevedeli čo na to odpovedať. Ak im nezáleží na ich živote, ako im potom môže záležať a živote iných ľudí? Mali by sa naučiť, čo to znamená ´ty´ - vžiť sa do kože druhého. Treba im k tomu dopomôcť. Rodičia by ich napríklad mali zobrať do nemocnice, kde sú malé deti vo vážnom stave, aby si uvedomili, ako parádne si žijú a že sú šťastné.
Nechránime ich príliš na to, aby sme im ukázali tvrdú realitu?
Deti nepoznajú smrť a utrpenie. Veria tomu, že dedko len zaspal. No život treba ukázať taký, aký je. Treba ich zobrať na návštevu za dedkom, ktorý smrdí kvôli inkontinencii, trpí demenciou a hovorí veci, ktoré nemajú zmysel. No ľúbi vnúčika a jeho treba tiež ľúbiť. Je potrebné, aby ho dieťa pobozkalo. Práve to je skutočná vakcína, aby sa zmenilo sa citlivú, milujúcu bytosť plnú pochopenia.
Netreba mu skrývať, že život je neustály konflikt – musí sa naučiť žiť v páre, žiť so sebou samým, s deťmi, s kolegami. Ak sa mu ponúkne tento typ výchovy, problémy s necitlivosťou, psychopatiou či nedostatkom empatie zmiznú.
Deti vždy nepočúvajú svojich rodičov. Nastala vari strata autority?
Autorita sa rozpustila vo všeobecnosti, nielen tá rodičovská. Samotní policajti dvíhajú obočie, lebo ich mladí urážajú na ulici bez zjavného motívu. A oni by predsa mali byť autoritou! Alebo na školách, keď sa profesori chcú dostať bližšie k študentom a nadväzujú s nimi priateľské vzťahy. No oni nie sú kamaráti, to je chyba! V rodine sa deje to isté, nemôžeme stratiť naše roly. Jeden je rodičom, druhý je dieťaťom.
Ako sa dá zmeniť táto situácia?
Je potrebné deťom ukázať, ako sa vy správate k vašim rodičom, nech ocenia rešpekt. Deti sa riadia tým, čo vidia u svojich rodičov. Potrebujú si uvedomiť, že normy nastavujeme my a keď ich nebudú rešpektovať, pocítia to. Musia vidieť, že nemôžu nanucovať svoju vôľu a že ak nebudú poslúchať, pôjdu s trestom do izby, aj keď sa budú hnevať.
Nemôžete akceptovať žiadne postrčenie v hneve, nárazy či frajerstvo, hocijako malé a neškodné sa vám javí. Lebo deti vyrastú a keď budú mať 26 rokov, tak tie údery budú nebezpečné. Ak sa nezastaví tento typ situácií, dieťa ich bude opakovať a nebude vás poslúchať. To sa nesmie stať, musí vás poslúchnuť na prvýkrát. A ak ho potrestáte, buďte dôslední až do konca. No vaše dieťa zároveň musí vedieť, že ho vychovávate, lebo ho ľúbite. A že vaše pravidlá sú zároveň pravidlami šťastného spolužitia.
Takže je možné dosiahnuť, aby deti poslúchali?
Áno, dá sa to. Rodičia musia investovať do výchovy predovšetkým v prvých rokoch. Neskôr totiž budú problémy väčšie a zlé návyky sa usadia v takej forme, ktorú zmenia len veľmi ťažko. Ak nevedia ako na to, mali by sa rodičia porozprávať so starými rodičmi, alebo so špecialistami. Hlavne nech si nemyslia, že sa zlý návyk zmení neskôr sám od seba.