S manželom sme oslavovali zlatú svadbu a pozvali sme veľa hostí. Deti s ich rodinami, príbuzných, kamarátov aj bývalých kolegov z práce. Vždy som mala rada, keď bolo okolo mňa množstvo ľudí a veselá spoločnosť. Milovala som chvíle, keď sme sa vo veľkom počte stretli a hovorili jeden cez druhého. Vlastne som ani veľmi nevnímala, kto čo vraví. Len som si vychutnávala atmosféru spolupatričnosti. A tak trochu zmätok, ktorý k tomu patril.
Pršalo nám šťastie
„Asi máš nejakých talianskych predkov, Karkulka,“ tak ma oslovoval manžel a vždy sa na mňa pri tom zaľúbene zahľadel. Bol moja prvá a jediná láska. Láska môjho života! Deň oslavy zlatej svadby sa podobal nášmu svadobnému dňu. Aj vtedy sa nebo zatiahlo a z ničoho nič sa spustil lejak. „Prší vám šťastie,“ volali na nás vtedy svadobčania a rovnaké to bolo aj teraz. Lenže tentoraz zmoklo pohostenie pripravené na stoloch vonku. Dážď bol totiž to posledné, čo by sme v období extrémneho sucha očakávali. Prudký vietor pozhadzoval stoličky a vzduchom lietali servítky a obrusy. Všetci sa bežali skryť dnu. Doma, síce premočení, ale stále v dobrej nálade, sme sa usadili, kde sa dalo, a pokračovali v zábave. Našťastie som mala v zásobe dostatok ďalšieho jedla, a tak nikto nehladoval. Len tej čokoládovej torty bola škoda. Zostala vonku na stole… „Babi, to musíš stále nosiť tie červené šaty, keď sa voláš Karkulka?“ spýtala sa nahlas moja najmladšia vnučka, päťročná Anička. Jej brat, o dva roky starší Jožko, do nej drgol lakťom: „Nebuď hlúpa. Babka sa predsa volá Barbora, nie Karkulka!“
Rodinná záhada
Vnučka vyočila svoje nádherne modré kukadlá a sadla si mi na kolená. Dala mi pusu a začala sa vypytovať, ako je to vlastne s tým mojím menom. Ani som si pri jej mudrovaní nevšimla, že to v miestnosti zrazu nejako stíchlo. Všetci s napätím očakávali, čo jej poviem. Bola som v rozpakoch a mlčala. „Barborka, možno by sme už túto záhadu mohli vysvetliť,“ prehovoril nečakane môj muž. Udivilo ma to, pretože práve on vždy vravel, že to bude naše malé tajomstvo. Nevinné, ale o to záhadnejšie. Vraj aby si naše deti a neskôr aj vnúčatá namáhali svoje hlavičky. Jeho nápad, vyjsť po rokoch s pravdou von, sa mi však zapáčil. A tak som sa pustila do rozprávania...
Nepodarení bratia
„Vieš, Anička, keď som mala osemnásť, musela som cez prázdniny strážiť svojich nepodarených bratov. Boli o dosť mladší než ja, a tak som ich vždy dostala na starosť, pretože naši museli, rovnako ako tvoji rodičia, chodiť do práce aj cez školské prázdniny. Vtedy ma to stráženie vôbec nebavilo, preto som vymýšľala hry, ktorými by som tých nezbedníkov trochu zamestnala. V televízii nevysielali rozprávky od rána do večera, ako je to dnes na detských staniciach. Telka bola čiernobiela a rozprávky dávali len v sobotu a v nedeľu doobeda. Všedný deň cez prázdniny sa tak ľahko zmenil na nekonečnú nudu, najmä, keď nesvietilo slnko a nemohli sme ísť s bratmi k jazeru. Raz, keď chlapci hnevali a nevedeli, čo od dobroty, navrhla som im výlet do lesa.“ Rozhliadla som sa, či svojím rozprávaním niekoho neunavujem, ale všetci ma s napätím sledovali. Tak som pokračovala. „Vtedy som povedala chlapcom: ,Budeme sa hrať na Karkulku. Vezmem si červenú sukňu a cestou nakúpim do košíka nejaké dobroty. A vy ma budete hľadať. Pôjdete podľa znamení, ktoré vám cestou zanechám. Keď ma nájdete, dostanete všetko, čo budem mať v tom košíku. A bude toho veľa!‘“ Spravila som dramatickú pauzu. „Hovor ďalej, babka!“ prosíkali Anička s Jožkom. „Tak dobre,“ usmiala som sa.
Strach a zúfalstvo
„Viete, bola to odo mňa taká malá finta. Chcela som mať od nich pokoj. Chystala som sa niekam posadiť, prečítať si knihu a potom chlapcov niekde nájsť. Dala som si pol hodiny náskok a vyrazila do neďalekého lesíka. Lenže, ako som sa ponáhľala, stratila som smer a po niekoľkých minútach netušila, kde vlastne som. Ako sa toto mohlo stať? Veď v tom lese som bola veľakrát. Poznala som tam každý strom. Neuvedomila som si však, ako rýchlo sa les mení a niektoré cestičky zanikajú... Všetko navôkol zrazu vyzeralo inak. Ako som sa rozhliadala a nepozerala na cestu, zakopla som o kameň a spadla. Keď som sa zdvihla, zistila som, že ma veľmi bolí noha. Ťažký košík som ledva ťahala za sebou a všadeprítomné komáre ma tiež poriadne rozčuľovali. Navyše som si zabudla hodinky a netušila, ako dlho už blúdim. Zmocnilo sa ma zúfalstvo a veľký strach o chlapcov. K plaču som nemala ďaleko. Unavená som sa posadila na peň spadnutého stromu a začala vyjedať obsah košíka.“ Zasa som rozprávanie prerušila, pretože Anička pri spomenutí jedla nahlas mľaskla. Ale ostatní ma hneď popoháňali, aby som v rozprávaní pokračovala.
Ja vás poznám!
„Za chrbtom sa mi zrazu ozvalo: ,Slečna, vy sa nebojíte takto sama v lese?‘ Krvi by ste sa vo mne v tej chvíli nedorezali. Takmer som odpadla, ako som sa zľakla. Opatrne som sa obzrela, aby som videla, kto sa mi prihovára. Na moje prekvapenie tam stál sympatický mladík. Vysoký, s milou usmievavou tvárou. Bez toho, aby nejako komentoval moje rozpaky, začal si ma doberať. ,Veď ja vás poznám. Ste Karkulka a máte so sebou košík plný dobrôt pre vašu babičku.‘ A tak som sa mu priznala, čo som vyviedla. Stratila som bratov a sama zablúdila. Mladík sa rozosmial. Vraj videl nejakých chlapcov neďaleko. Brblali niečo, že sú hladní a ségra nikde! Radostne som sa zdvihla z pňa, schmatla kôš a v sprievode toho mladíka som sa tackala za bratmi. ,Ešte som sa nepredstavil. Volám sa Vlk,‘ povedal. Ja som sa rozosmiala, zdal sa mi vtipný, ale on to myslel vážne. Volal sa Miroslav Vlk! Bol to váš budúci otecko a dedko. O dva roky sme mali svadbu. A Mirko mi odvtedy len málokedy povedal inak než Karkulka. A ja som sa vždy snažila mať na sebe niečo červené. Aj dnes,“ dopovedala som príbeh a rozhliadla sa po svojich poslucháčoch.
Osud, ďakujem!
Nikto ani nedýchal, všetci s napätím počúvali ten príbeh, ktorým sa začal náš spoločný život, krásnych päťdesiat rokov... Zahľadela som sa do manželových láskavých očí a v duchu som ďakovala osudu, že som vtedy zablúdila a že ma našiel práve on, a nie napríklad nejaký zabudnutý čert!