S Lukášom nás dali dokopy naši spoloční známi. Oslavovali vtedy narodenie syna a pozvali domov niekoľko dobrých priateľov, my sme boli medzi nimi. Lukáš ma zaujal svojou bezprostrednosťou, bol zábavný a všetci a všetko sa točilo len okolo neho. Skoro sme zabudli na to, že slávime narodenie malého Dominika.
Spoločné záujmy
Nakoniec sme s Lukášom u kamarátov prespali a ráno sme išli do kaviarne na raňajky. Bola sobota, krásny víkend pred nami, a tak sme sa dohodli, že ho strávime spolu. Potrebovali sme sa dostať z opice. Zistila som, že máme s Lukášom celkom dosť spoločných záujmov. Rovnako ako ja, rád športuje, má rád prírodu, dobré knižky aj filmy a tiež taliansku kuchyňu. Ďalší týždeň som ho pozvala na večeru a prakticky od toho večera z nás bol pár, opisuje svoj príbeh Blanka pre idnes.cz.
Lukáš býva stále s rodičmi, majú dvojgeneračný dom a on tam má svoje súkromie. Ja bývam v malom jednoizbovom byte. Nikdy ma k nim domov nezobral - ak nie sme niekde mimo, či už v týždni alebo cez víkendy, trávime čas u mňa doma. Lenže Lukáš u mňa málokedy prespí. Ponúkla som mu, nech u mňa trávi viac času, ale on nechce, ani neviem prečo, to je jedna z vecí, ktoré mi vadia. Nie je schopný mi povedať, prečo sa zakaždým musí zobrať a odísť. Dokonca som ho podozrievala, že má inú alebo je ženatý a musí sa vrátiť domov. Vtedy sa hrozne urazil, že mu neverím.
Keď som mu povedala, že sa ku mne môže pokojne nasťahovať, že sa tam obaja vojdeme, tak bol opäť oheň na streche. Vraj sa mu pletiem do jeho súkromia a chcem ho dirigovať. A na to on naozaj nemá náladu. Urazil sa a niekoľko dní so mnou nehovoril. Pritom ja som to myslela dobre, nechápem, čo mu vadí. Navyše už sme celkom dosť starí na to, aby sme žili spolu (ja mám 28 a Lukáš 29).
Neustále sa každému podriaďujem
On má vraj pocit, že mu chcem vnútiť svoje predstavy o živote. Ale to vôbec nie je pravda, ja som bola vždy človek, ktorý sa podriaďoval ostatným. Doma som počúvala staršiu sestru, čo povedala, to som urobila. Aj keď mi to vadilo, málokedy som jej odporovala. V škole som potom bola tiež „otrok“ svojej kamarátky. A preniesla som si to aj do vzťahov, vždy som robila to, čo chceli ostatní.
Lenže Lukáš to vidí inak. Vraj s ním chcem manipulovať. Napríklad mu vadí, keď sa ho spýtam, čo robil, keď sme spolu neboli, alebo ako bolo v práci, alebo sa mi nechce ísť do kina, keď chce on. A takých príkladov by som mohla spomenúť veľa. On sa vždy naštve a ja potom za ním doliezam a nakoniec to skončí tak, že robíme presne to, čo chce on.
Poslednú dobu ale naozaj skúša, čo vydržím. Dohodneme sa, že príde ku mne, ja čakám a on nikde. Volám mu, kde je, on mi nedvíha telefón. Mám strach, že sa mu niečo stalo. Píšem mu sms, volám, nič, telefón nedvíha. Ja sa strachujem a on sa za niekoľko hodín ozve, čo sa deje. Keď mu vyčítam, že sme boli dohodnutí a potom sa mi ho nedarilo zohnať, tak sa hrozne naštve, že ho kontrolujem. Že sa správam ako stíhačka a toho on si užil dosť s bývalou priateľkou.
No a ja si potom pripadám trápne. A pochopiteľne sa mu ospravedlňujem. On hrá niekoľko dní urazeného a potom opäť doliezam a som mu vďačná, že sa už ďalej nehnevá.
Jedna moja kamarátka mi povedala, že som úplne hlúpa, že so sebou nechám takto manipulovať. Že mám od neho utekať čo najďalej. Keď sa týmto spôsobom chová po niekoľkých mesiacoch, ako sa bude správať po dlhšej dobe. Asi má pravdu. Lenže Lukáš má aj svetlé stránky. A tých je zatiaľ oveľa viac. Mám ho rada, ale jeho správanie ma občas privádza do šialenstva.