Neviem, kedy sa objavil. Na dedine, odkiaľ pochádzam, by som si, samozrejme, človeka, ktorý by stále chodil za mnou, všimla hneď. Lenže ja už niekoľko rokov bývam v Prahe a tu je toľko neznámych ľudí, že ich prestanete vnímať. Jeho mohutnú postavu som zaregistrovala v jedno zimné ráno, keď som šla behať. Ale nevenovala som mu pozornosť.
Začala som sa báť
Zarazilo ma, že pred domom, kde mám prenajatú garsónku, stál, ešte keď som sa po pol hodine vrátila. Všimla som si ho potom ešte na zastávke trolejbusu, odkiaľ chodím do práce. Išiel so mnou a vystúpil na rovnakej stanici ako ja. Neskôr som ho zahliadla po obede, keď som opustila budovu, kde pracujem. Potom sa mi stratil, ale keď som sa večer, asi dve hodiny po návrate domov, pozrela z okna, stál dole. To som sa prvýkrát zľakla. Rýchlo som zhasla, aby ma v okne nevidel.
Je to trestné
No a potom som ho videla pravidelne a začala som sa báť. Kde som bola ja, tam bol aj on. Raz som nabrala odvahu a išla k nemu: „Čo chcete? Prečo za mnou chodíte?“ Mlčky sa otočil a odišiel. Pár dní som ho nevidela, ale potom sa objavil zas. Keby som tak mala chlapa, ktorý by za ním šiel a pohrozil mu, že keď mi nedá pokoj, tak… Lenže ja som partnera nemala. S jedným som sa rozišla a novú známosť som zatiaľ nehľadala. Mohla by som sa zveriť rodičom, často im volám. „Barborka, preboha, to je nebezpečné,“ plakala by mama. „Keby si dala na mňa a našla si dobrého chlapa…“ zalomila by rukami. Otec by sa opýtal: „ Mám tam ísť a dať mu na hubu?“ To už by mi len pomohlo… Kolegyňa mi poradila, nech to nahlásim na políciu. „To je normálne trestné,“ hovorila. „Nech s tým chlapom policajti niečo urobia, alebo nech ti dajú ochranku, platíš predsa dane, nie?“
Haló, kto je tam?
Policajt na stanici na mňa pozeral ako na exota. „To je ťažké, keď ani neviete, kto to je, nepoznáte ho, nič od vás nechce, nič vám nerobí...“ Rozplakala som sa a vďaka tomu mi navrhol, že ak toho chlapa zasa uvidím niekde blízko, nech im zavolám. Vraj prídu a skontrolujú mu doklady. Večer som sedela v byte potme. Bála som sa zasvietiť. Potom mi zazvonil mobil. Neznáme číslo. „Haló, haló, kto je tam?“ kričala som. Na druhej strane bolo počuť len tlmené dýchanie. Nechala som si zmeniť číslo, ale netrvalo dlho a stalo sa mi to isté. Zazvonenie a nič… Len tichý dych.
Nevšímaj si ho!
Na cvičenie, kam chodím každý týždeň, som sa zverila trénerke. Odvtedy, čo sa kurzy začali, sme sa dosť spriatelili, párkrát sme išli na kávu, vypovedali si svoje osudy a tak. Jana je fajn, otvorená, športová, odvážna, silná a milá. „Prosto ho ignoruj,“ poradila mi. „Zasa si doma rozsvieť, rob všetko, ako chceš, a jeho si nevšímaj. Prestane ho to baviť.“ Jej pokoj a rozvaha mi pomohli. „Fakt som asi blázon, musím sa upokojiť,“ povedala som si. Keď som na toho sledovateľa prestala myslieť, zmizol. Už som ho nestretala pred domom, ani na ulici, ani nikde. Anonymné telefonáty tiež prestali. Akoby mi zo srdca spadol kameň, už som skoro zabudla, aké to je, žiť bez strachu. „Tak čo, už ti dal pokoj?“ spýtala sa ma Jana raz večer po cvičení. Boli sme v šatni samy, ostatné dievčatá sa už rozišli domov. „Áno, našťastie. Veľmi si mi pomohla, už som z neho bola vydesená ako ratlík a on bol pritom zrejme len nejaký neškodný cvok,“ zasmiala som sa. „Nepôjdeme ešte na kávu?“ spýtala sa. „Chcem si ešte umyť vlasy, v činžiaku nám na tri dni vypnú teplú vodu. A potom chcem ísť skoro spať, mám zajtra náročný deň.“ Pochopila to, zakývala mi na pozdrav a zmizla.
Opustená šatňa
Pod sprchou vo vyprázdnených šatniach školskej budovy, kde sa cvičenie konalo, som sa dala do spevu. „Konečne mám zasa pokoj,“ hovorila som si. „Ako som sa mohla nechať takto vydesiť?“ Vyšla som zo sprchy nahá, len osušku som mala omotanú okolo mokrých vlasov. Keď som ho uvidela, ako by sa mi zastavilo srdce. Chcela som zakričať, ale nešlo to. Nedokázala som vydať ani hlások. „Tak sme konečne spolu sami, len my dvaja, mačička,“ povedal škrípavým hlasom. „Trvalo to, než som sa dočkal. Teraz si to užijeme!“ Keď som sa pokúsila stuhnutými nohami pohnúť na útek, spadla som na mokrej podlahe. V tom okamihu sa na mňa vrhol. Jeho telo ma zavalilo, ucítila som štipľavý pach jeho potu. „Pomóóóc,“ podarilo sa mi zakričať, ale zakryl mi ústa dlaňou a zvieral ma tak pevne, až som sa dusila. Započula som vrzgnutie dverí. „Je tu ešte niekto?“ ozval sa hlas starého školníka. Zaliala ma nádej na záchranu. Ten chlap mi stále držal ústa, kričať som nemohla, ale školník sa predsa ešte pôjde pozrieť dovnútra!
Záchrana
Áno, naozaj prišiel. Keď nás dvoch uvidel na podlahe – mňa nahú a jeho, ako na mne leží, vykoktal: „Pardon, nechcel som rušiť! Ja len, že sa tu svietilo. Tak potom zhasnite! A príjemnú zábavu!“ Počula som, ako sa vzďaľuje. To je koniec, napadlo mi a stratila som silu na obranu. Cítila som jeho hrubé ruky, jeho pach a hlavne hrôzu. „Barbora?“ započula som náhle známy hlas. Bola to Jana! Nech len ide ďalej, nech si nemyslí, že si tu v opustených šatniach užívam, modlila som sa v duchu. Vtom sa ozvalo ostré Janine zakričanie. A potom ďalšie. Násilník povolil zovretie a obrátil sa tvárou k nej. Keď videl, že je sama, hnusne sa zasmial. „Tak budem mať namiesto jednej baby dve! Len si krič, ten starý blbec už nepríde a inak tu nikde nikto nie je!“ Pustil ma, ale ja som zostala ležať na zemi. Videla som, ako sa blíži k Jane. Stála pevne rozkročená, ani sa nepohla. Utekaj, myslela som si. Uteč, ak môžeš, a privolaj pomoc, nariaďovala som Jane v duchu. Ale ona ďalej stála a čakala, až príde k nej. Potom náhle dvihla ruky, švihla nimi, napadla ho, pretočila a bác! Už ležal na zemi a nemohol dolapiť vyrazený dych. „Tu máš, ty hajzel,“ povedala a rukou mu dala ranu, až stratil vedomie. „Tak to by sme mali,“ vyhlásila potom. „Teraz zavolám políciu, a až to s nami spíšu, tak pôjdeme na tu kávu, áno?“ prihovorila sa mi.
Konečne naostro
Na súde som sa dozvedela, ako sa ten muž volá. Mňa si vraj všimol náhodne, a pretože som ho priťahovala, sledoval ma. Od súdneho znalca som počula, že trpí sexuálnou deviáciou, ktorá mu znemožňuje nadväzovať normálne vzťahy, a jeho agresivita bude zrejme stále stúpať. Do väzenia šiel už štvrtýkrát, potom ho čaká ústavná liečba. „Tomu chudákovi som celkom vďačná, že som si ten chmat mohla vyskúšať naostro,“ smiala sa Jana, keď sme spolu opúšťali súdnu sieň. „Tak dlho som to trénovala a konečne som mala možnosť využiť to!“