S Pavlom sme sa spoznali pred nejakými pätnástimi rokmi. Po roku známosti sme sa vzali, chceli sme si patriť, mať spoločné priezvisko. Na dieťa sme sa ešte necítili, a aj keď sme už obaja zarábali, náš spoločný život bol skôr taký „študentský“. Žili sme v prenájme s minimálnym zariadením. Užívali sme si „slobodný“ život, stravovali sa po reštauráciách, veľa času sme trávili aj s priateľmi.
Zhruba po piatich rokoch sme sa rozhodli usadiť sa, bol najvyšší čas, mne už tiahlo na tridsať a Pavol je o pár rokov starší, obaja sme zatúžili po dieťati. Našťastie som celkom skoro otehotnela, narodila sa nám dcéra a do dvoch rokov syn. Bola sme spokojní a šťastní. Akurát bývanie nás štvalo. Žili sme stále v prenájme a nevedeli prakticky deň, kedy sa majiteľ rozhodne opäť zvýšiť nájom. Hľadať iný prenájom sme skoro vzdali, nakoniec sme sa rozhodli zaobstarať si niečo vlastné.
Hypotéku sme chceli splatiť čo najskôr
Museli sme sa pochopiteľne zadlžiť, niečo málo sme mali našetrené, zvyšok nám na vysnívaný byt požičala banka. Splácame už viac ako sedem rokov, zatiaľ to zvládame, ja som nastúpila do práce, Pavlovi pridali. Takže sa nám darilo aj celkom dosť dávať bokom. Avšak nie je to ľahké, v mnohých veciach sa musíme uskromniť. Dovolenky trávime doma, deťom doprajeme pár dní na tábore, jazdíme s nimi na výlety alebo ich strážia starí rodičia na chalupe.
Hlavne, aby sme boli čoskoro bez dlhov. Nenávidím dlhy, hypotéka ma vyložene ničí, visí nado mnou ako Damoklov meč. Mali sme v pláne ju čo najskôr splatiť, aby sme sa dlhov čoskoro zbavili. Tiež by sme chceli nasporiť na štúdium deťom. Obe sa dobre učia, navyše majú talent na jazyky. Prečo to nepodporiť a nedať im šancu študovať aj v zahraničí?
Pred viac ako rokom zomrela moja babička a odkázala mi starý domček. Bohužiaľ nebol práve v miestach, kam by sa dalo jazdiť na chalupu, preto sme sa rozhodli, že domček predáme. Navyše potreboval celkom výraznú rekonštrukciu, do ktorej sme sa púšťať nechceli a vlastne ani z finančných dôvodov nemohli. Našťastie sa nám podarilo ho celkom výhodne predať a peniaze sme pridali k úsporám. A ja som sa začala tešiť, že akonáhle nám skončí fixácia, dokážeme veľkú časť úveru splatiť, a opäť budeme o niečo slobodnejší.
Bez peňazí
Lenže dnes je všetko inak. Je to pár týždňov, kedy som zistila, že nemáme ani korunu. Myslela som, že nám niekto vybielil účet. V banke mi ale povedali, že peniaze vybral manžel. Doma som to na neho vybalila, najskôr zapieral, že to nie je možné, robil scény, že nás niekto okradol. Potom sa priznal, že to bol on, spočiatku tvrdil, že peniaze požičal kamarátovi a keď som od neho chcela jeho meno, že za ním pôjdem, zrútil sa.
Plakal, že je ten najhorší, že nás pripravil o všetko. Vyliezlo z neho, že sa asi pred rokom zamiloval, najskôr mal ten vzťah pod kontrolou, ale nakoniec tej žene úplne podľahol. A ona ho uprosila, aby jej pomohol, že je na dne, nemá kam ísť, bývalý manžel ju vyhodil. A ten môj blbec jej dal všetky naše úspory, aby si vraj mohla kúpiť malú garsónku. Lenže ona sa už na neho vykašľala. Mesiac po tom, čo si byt kúpila, ho odkopla.
Zrazu mi došlo, čo mi poslednou dobou na manželovi prišlo divné. Bol iný, zamĺknutý, nervózny, zle spal. Pripisovala som to stresu v práci, ostatne on sa na to vyhováral, že si musí ísť ľahnúť, že je unavený, že toho má v práci veľa. Mám sama celý deň čo robiť ako v práci, tak potom doma s deťmi a domácnosťou, tak som ho ani veľmi neriešila. A on pritom bol v poriadnom maléri. Bohužiaľ sa ale netýka len jeho, ale celej našej rodiny.
Nenávidím ho, je mi zle z toho, čo urobil. Podviedol a okradol mňa aj naše deti. Vôbec neviem, ako ďalej žiť. On sa síce snaží, je na ňom vidieť, že sa mu uľavilo, že už všetko viem a že už to v sebe nemusí dusiť. Ale mňa to maximálne štve. Snaží sa nájsť ďalšiu prácu, aby zarobil peniaze navyše, ale to mi príde málo. Ja neviem, čo už mám na ňom chcieť.
Zatiaľ žijeme ďalej spolu, ale bojím sa, že to dlho nevydržím...