Mám 26 rokov a manžel o tri roky viac. Pár sme tvorili 4 roky, z toho dva sme spolu už aj žili. Rozhodnutie zobrať sa vzniklo spontánne, keď sme silvestrovali na chalupe s kamarátmi. Jarko mi zrazu povedal: „Rok 2020 by nemusel byť zlý na svadbu. Čo ty na to?“ Usmiala som sa: „To ma akože žiadaš o ruku?“ „Samozrejme. A odpoveď?“ „Áno, vezmem si ťa!“ odpovedala som a objali sme sa. Nikomu sme nič nepovedali, chceli sme si tú intímnu chvíľu nechať iba pre seba. Jarko totiž nevyrukoval s obrovským diamantovým prsteňom a ani ja nie som z tých neviest, ktoré majú už odmalička vysnívaný svadobný deň. My žijeme doslova zo dňa na deň a veci málokedy plánujeme. A na tom, že naša svadba bude už o týždeň a iba s dvoma svedkami, sme sa zhodli okamžite.
Trochu iné svadobné oznámenie
Určite to nie je tým, že nevychádzame s našimi najbližšími, to nie, ale svadbu sme brali už iba ako formalitu, keďže máme dlhoročný stabilný vzťah. Nechceli sme nič veľké, okázalé ani drahé. O našom sobáši vedeli iba svedkovia – naši kamaráti. Vybavili sme potrebné povolenie a v dohodnutý deň sme sa vzali na úrade. Obliekla som si klasické spoločenské šaty, aké nosievam do divadla alebo na koncerty, a neriešili sme dary, hostí ani náročnú organizáciu svadobného dňa. O udalosti sme rodinu z jednej i druhej strany informovali niečím podobným ako svadobné oznámenie, len my sme tam mali napísané: Lenka a Jaromír vám dávajú na známosť, že 11. januára 2020 uzavreli manželstvo... Rodičom sme oznámenia odovzdali osobne, ostatným členom rodiny poslali poštou.
No tak Jarkovi, ako i moji rodičia sú veľmi nahnevaní, že sme sa vzali iba s dvoma svedkami. „Povedz mi, ktorý rodič by netúžil vidieť svoju jedinú dcéru kráčať v nádherných šatách pred oltár? A ty sa ešte čuduješ, že sa nám to nepáči? Sklamaní sme, a veľmi! Cítime sa s ockom odkopnutí. Sebecky si nás i svojho brata pripravila o radosť z tvojho veľkého dňa a ešte dlho sa budem z toho spamätávať,“ vyčítala mi mama. Tajnou svadbou sme rovnako nahnevali aj Jarkových rodičov.
Bude nakoniec svadba v kostole?
Darmo sme im vysvetľovali, že sme predsa neurobili nič zlé a svadba je predsa každého súkromná vec. Nech hovoríme čokoľvek, zatiaľ sme ich nedokázali presvedčiť, že z našej strany toto rozhodnutie nebolo namierené proti nim. Navyše, moja mama si myslela, že sa vydám v kostole, nie na úrade. Proste, sú sklamaní a dávajú nám to pocítiť vždy, keď sa s nimi stretneme. „A nemôžete zorganizovať normálnu svadbu – v kostole a so všetkým, čo k tomu patrí?“ opýtal sa nás nedávno Jarkov otec. A síce nám to nie je veľmi po vôli, ale začíname sa zaoberať myšlienkou, či s tým predsa len nebudeme súhlasiť, aby si rodičia nemysleli, že majú nevďačné deti.
