Článkov o tom, ako zvládnuť rozchod s mužom, je všade dosť. Na internete, aj u nás v Evite, všade. Treba robiť to a to, zamestnať sa, nájsť si nejaké nové hoby, viac času tráviť s kamarátkami, dať si pár panákov, vyviesť nejakú somarinu... Veď to poznáte, všetky ovládame teóriu. A mnohé sme prešli aj praxou. Niektoré aj viackrát.
Ale čo v prípade, že sa rozídeme s najlepšou priateľkou? Bolí to ako rozvod, spamätávame sa po ňom rovnako dlho a takisto ako po rozchode s mužom platí, že už nikdy nebude nič také ako predtým. Navyše, my ženy si často nič nedarujeme, takže tak, ako vieme kamarátku milovať, tak ju vieme aj nenávidieť. Preto sú rozchody často emotívne, hlučné a plné špiny, ktorá je charakteristická pre rozchody s mužmi.
MUŽI
Keď už som ich spomenula, tak sa im povenujme. Práve oni sú jednou z najčastejších príčin koncov našich kamarátstiev. Aj tých silných. Pýtala som sa všade, kade som chodila, a musím povedať, že najmenej prípadov bolo tých, o ktorých si možno myslíme, že sú najčastejšie. Teda, že najlepšia kamarátka si začne s vaším mužom. Alebo, naopak, že váš muž si začne s vašou najlepšou kamarátkou. Iste, stáva sa aj to. Ale oveľa častejšie hrajú muži v našich konfliktoch inú rolu.
Príklad č. 1. Lenka
„Moja priateľka žila s mužom, ktorý jej robil zle. Nebol jej dobrým manželom, nebol dobrým otcom ich deťom. Domov chodil len prespávať, celkom verejne ju podvádzal s kadekým. Preplakala kvôli nemu veľa sĺz, túžila po zmene, ale on ju vždy nejako spracoval... Keď sa toto kolečko rozbehlo asi piatykrát, povedala som jej na rovinu, nech sa neľutuje, že už dávno sa mala zmobilizovať, odísť od neho, veď sme všetci stáli pri nej a boli sme jej ochotní pomôcť. Urazila sa a náš vzťah postupne ochladol natoľko, že sa už ani nepozdravíme, keď sa náhodou stretneme na ulici... A s mužom, ktorý má už asi desiatu frajerku, stále žije.“
Príklad č. 2. Kaja
„Vyrastali sme v jednom vchode, v paneláku v Humennom. V jednej lavici na základnej škole, v jednej lavici na gymnáziu, na vysoké školy sme sa dostali do Bratislavy. Každá na inú, ale obe sme bývali na internáte, na „Šturáku“ v Mlynskej doline, takže sme boli spolu stále veľmi často. Ona si potom našla priateľa, bol od Bystrice, študoval právo a od začiatku ma nemal rád. Nepáčilo sa mu, že my dve sme boli vždy také veselé kopy, ,šalené‘ východniarky, postupne ju odo mňa úplne odstrihol. Podarilo sa mu to tak, že ma nepozvala ani na svadbu, ktorú mali ešte počas výšky, lebo otehotnela...“
Príklad č. 3. Mária
„Moja kamarátka z detstva veľmi chcela chodiť s mojím bratom. Vysnívala si, že nebudeme len priateľky, ale že budeme aj švagriné, že budeme rodina. Bola do neho zamilovaná dlhé roky, chvíľu dokonca aj spolu chodili, ale môj brat mal o žene iné predstavy, rozišli sa, domov doviedol novú priateľku, ktorú si po pol roku vzal. Obľúbila som si ju, jeho manželku, čo mi však nemohla odpustiť moja najlepšia kamarátka, ktorá bola presvedčená, že tým, že si s bratovou ženou dobre rozumiem, ju tak trochu podvádzam. Lebo veď ona mala byť jeho žena... Časom to bolo neúnosné a už sedem rokov sa nestýkame.“
Príklad č. 4. Gabina
„Mala som partiu kamarátok, boli sme štyri, nerozlučné od strednej školy. Napriek práci, iným štúdiám, potom aj rodine, sme sa vždy v prvý piatok v mesiaci stretávali na vínku. Posedeli sme, pokecali, o polnoci sme boli doma... Môj manžel s tým bol o. k. do momentu, kým sme sa nestali rodičmi. Keď už mal malý pol roka a vedela som, že prespí celú noc, chcela som znovu ísť s babami von. Lenže môj muž mal vždy niečo, prečo nemohol byť večer doma. Musel ostať v robote, mal iný kšeft, potom musel ísť pomáhať rodičom, potom sme boli pohádaní a mne bolo trápne odísť... Už sú to štyri roky a moje kamošky chodia každý prvý piatok bezo mňa. A môj muž si už ani nevymýšľa výhovorky. Prosto mi to zakazuje.“
INÉ ŽIVOTNÉ HODNOTY
Je taká múdrosť, ktorá hovorí, že manželstvo dvoch ľudí je ako železničná stanica, z ktorej vychádzajú dva vlaky. Aby manželstvo fungovalo, musia ísť tie vlaky rovnakou rýchlosťou, lebo keď je jeden rýchlik a ten druhý osobák, rozličné tempo ten vzťah zabije... Platí to aj na kamošky, však áno? Koľké mi povedali, že ich priateľstvá neprežili fakt, že jedna z nich porodila a druhá ešte dieťa nemala. Koľké sa našli v manželstve, zatiaľ čo ich kamošky si ešte užívali slobodný život s rukou hore... A koľké prosto nezvládli fakt, že niekto si priateľstvo mýli so spolupáchateľstvom.
Príklad č. 1. Ivana
„Boli sme ako dvojičky. Spoznali sme sa v práci, keď sme mali obe 19 rokov, a časom sme spolu trávili každý jeden deň. Aj naši priatelia si sadli, takže sme často spolu vyrážali vo štvorici, oni sa potom rozišli, ale my dve sme boli stále nerozlučné kamarátky. Keď som otehotnela, bola prvá, ktorej som to chcela zvestovať. Stretli sme sa v našom obľúbenom podniku, dali sme si pizzu, bola hrozne zvedavá, akú novinku pre ňu mám. Keď som povedala, že čakám dieťatko, zamrzla a nebola s ňou reč. Jedli sme takmer mlčky, ona sa vôbec netešila, naopak, akoby sa cítila dotknuto... Odvtedy sme si zavolali len párkrát, ja som bola na rizikovom tehotenstve, veľa času som strávila v nemocnici, a to nás oddelilo definitívne. Ani neviem, či tuší, či mám chlapca alebo dievča.“
Príklad č. 2. Gabika
„Poznali sme sa z práce, asi päť rokov, a naozaj sme si boli veľmi blízke. Rána sa začínali tým, že sme si volali, potom robota, potom nejaký program vonku a večer sme si ešte volali. Naši frajeri sa smiali, že my dve spolu chodíme, nie že oni sú našimi životnými partnermi. Tak to vyzeralo... Ona sa potom vydala, boli sme na svadbe, bolo to super, do roka porodila dievčatko a po roku materskej sa vrátila do práce s tým, že o dcérku sa starala jej mama. No a tam sa to začalo. Najskôr s tým kolegom len nevinne flirtovala, koketovala, potom začali spolu chodiť na obedy a potom bohviekde ešte. Aférka ako vyšitá. Tvrdila mi, že ho miluje, že sa chce neskôr rozviesť a byť s ním, ale bolo to zložité, on bol tiež ženatý, tiež mal malé dieťa a tiež chcel počkať. Tak robili všetko pre to, aby o nich nikto nevedel, aj keď v robote o nich vedel každý. Bolo to dosť nepríjemné, keď sme sa stretávali v súkromí, ona sa tvárila ako šťastná manželka a matka a pritom som vedela, že keď drží v ruke mobil... esemeskuje svojmu milencovi. Neskôr s ním začala chodiť von aj po večeroch, ja som jej mala robiť alibi, že som akože s ňou, čo mi jedenkrát, dvakrát neprekážalo, ale keď to bolo trikrát do týždňa a keď mi jej manžel zavolal, že si neželá, aby som ju stále niekam volala, lebo ona je už matka a odchádza od dieťaťa, to už som mala dosť. Povedala som jej, čo si o tom myslím, ona sa vytočila, splietala niečo o vernosti, o lojálnosti, potom zložila a odvtedy ma prestala zdraviť... Niesla som to dosť ťažko, dokonca som po čase odišla z práce a našla si inú, lebo som sa cítila veľmi nepríjemne. Viem, že sa nakoniec naozaj rozviedla, ale s kolegom už nie je, má iného priateľa.“
ZÁVISŤ
Raz sme hore, raz sme dole, poznáte to. Platí to pre nás aj pre naše kamarátky. Niektorej sa darí v kariére, iná má v práci super kolektív. Niektorá má skvelého muža a deti, iná má na chlapov smolu. Ak spolu zdieľame všetko, radosť aj starosti, je to o. k. Ale ak sa do kamarátskeho vzťahu vkradne žiarlivosť, ojoj, to je začiatok konca.
Príklad č. 1. Marína
„Podnikala som, mala som malú cukráreň, kde sme so sestrou robili torty a zákusky na objednávku. Priestory som mala prenajaté od mamy mojej najlepšej kamarátky, ktorá mi veľmi držala palce. Ale len dovtedy, ako sa nám začalo dariť. Keď sa o našej výrobe začalo vo veľkom rozprávať po celom mestečku a mali sme naozaj veľa roboty, jej správanie sa zmenilo, bola podráždená, mala zvláštne poznámky, až to vyvrcholilo tým, že jej mama nám dala z priestorov výpoveď, lebo ona, moja kamoška, si tam chcela otvoriť svoje podnikanie. Nepovedala nám, o čo ide. Ani jej mama, ani ona... Naše kamarátstvo sa skončilo. Tie priestory sú dodnes prázdne, my sme boli nútené hľadať inde, aj sme našli, máme už aj predajničku, takže sme sa posunuli. Ale mrzí ma to...“
Príklad č. 2. Ivona
„Môjmu manželovi sa veľmi darí, je šikovný a zarába veľmi slušné peniaze. Mohla som si dovoliť ostať doma aj po materských dovolenkách, starať sa o domácnosť, robiť servis deťom, keďže manžel chodí z práce domov až večer. Najlepšiu priateľku som mala od detstva, nikto v mojom živote nevedel o mne toľko, čo ona. Tiež sa jej narodili dve deti, s mužom žili v našom meste, len v inej štvrti. Keď prišli k nám na návštevu, stále mala poznámky k tomu, čo nás koľko stálo, kde sme čo kúpili, načo je nám toto, načo je nám tamto, neskôr začala rozprávať, že naše deti sú rozmaznané, lebo majú také bicykle a taký mobil a nechodia v škole na obedy, lebo im varím ja, že z nich robím fajnovky... Nevšímala som si to, brala som to ako jej názor, ale raz sme sa s mojím manželom strašne pohádali. Chcel zrušiť rodinný výlet do Tatier, lebo mal prácu, ja som argumentovala, že práca nie je všetko... Bol krik, plač, výčitky. Vtedy som zavolala svojej najlepšej priateľke, aby som sa jej vyžalovala, aby mi bolo lepšie... Ona si ma vypočula, povedala, že lásku si za peniaze nekúpim, že sa mi ozve, nemá teraz čas a preberieme to. Už je to 6 rokov a ešte sa neozvala.“