Malý veľký žiak
Prechod zo škôlky do školy nie je jednoduchý – a to ani pre dieťa, ani pre rodiča. „Obdobie nástupu do školy je často viac stresujúce pre rodiča ako pre dieťa. Začínajú sa povinnosti a rodič je ten, kto k nim musí dieťa viesť. Treba ho na to pripraviť a naučiť ho, že doma prebiehajú domáce prípravy na vyučovanie. Tie menia celý režim – nielen pre dieťa, ale spravidla pre celú rodinu,“ vysvetľuje PhDr. Zuzana Kajanová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch. So školou okrem pravidelnej povinnej práce prichádza aj hodnotenie, na ktoré deti a neraz ani ich rodičia neboli zvyknutí. Žiak i jeho rodič sa tak musia zmieriť s tým, že nebudú vždy dosahovať najlepšie výsledky a neraz budú oproti iným deťom ťahať za kratší koniec.
Vytvorte si režim
Nástup do školy je často spojený aj s chaosom, ktorý sa do domácností vkráda. Učenie s dieťaťom zaberie istý čas a ukrajuje z chvíľ rodinnej pohody, ale tiež domácich prác či pracovných povinností. To spôsobuje problémy najmä rodičom, u ktorých sa neraz zvyšuje nervozita a stres, a to sa zas prenáša na malého žiaka. „Preto je nutné stanoviť si nejaký režim, ktorý vyhovuje rodičom i dieťaťu. Stanoviť ho musia, samozrejme, rodičia, avšak musí vyjsť z kompromisu. Spoločne si treba určiť, kedy sa budú spolu učiť a kde, pretože na učenie treba mať aj vhodné podmienky. Nesmie to byť rušné prostredie a zväčša to nefunguje ani pri odbiehaní od hrncov a vysávača,“ dodáva psychologička. Je teda vhodné určiť si kútik na učenie, kde sa dieťa bude venovať len tejto činnosti. Nemali by ho tam rozptyľovať hračky, na druhej strane sa tam musí cítiť príjemne.
Ako dlho sa spolu učiť?
Dospelým sa neraz školské úlohy pre deti zdajú jednoduché a ľahko zvládnuteľné. Treba sa však na to pozrieť z pohľadu dieťaťa. To podobné úlohy zväčša nikdy nevidelo, a preto ich vypracovanie môže chvíľu trvať. S tým by mali mať rodičia trpezlivosť a najmä úplne nové úlohy by nemali nechávať čisto na zodpovednosť čerstvého školáka. „Určite by mal rodič sprevádzať dieťa v samotných začiatkoch školskej dochádzky, pri rozpísaní ručičky, nácviku čiarok aj písmen. Rovnako aj pri čítaní prvých písmen, slov a viet. Celkovo by spoločné denné učenie malo trvať asi tak dlho ako vyučovacia hodina, teda 45 minút. Tak sú spravidla stavané aj úlohy a osnovy, ktoré kopírujú psychosomatický vývoj dieťaťa,“ uvádza psychologička PhDr. Andrea Nagyová. Ak učenie trvá výrazne dlhšie, sprevádza ho plač aj krik, treba hľadať príčinu. Tou môže byť školská nezrelosť, ale i poruchy pozornosti či učenia.
Dokedy?
Aj keď si na školské povinnosti celá rodina postupne zvykne, najmä rodičom stále behá po rozume otázka – dokedy ešte? Mnohí by pre deti obetovali čokoľvek, na oslobodenie sa od učenia sa však tešia azda všetci. Nájsť odpoveď na spomenutú otázku nie je jednoduché. „Je to individuálne a v tomto smere je veľmi dôležitá vzájomná spolupráca a komunikácia medzi rodičom a dieťaťom, ale aj spolupráca s pedagógom. Nedá sa povedať ročník alebo vek. Niektoré deti potrebujú sprevádzanie dospelým dlhšie. No ak rodič vidí, že dieťa úlohy zvláda samo a nepotrebuje vyslovene jeho pomoc, a navyše ak má aj spätnú väzbu zo školy, že dieťa napreduje v poriadku, tak ho už môže začať učiť samostatnosti. Je dobré ísť na to postupne a čoraz menej dieťa sprevádzať a kontrolovať,“ dodáva odborníčka.
Pozor na naviazanie
Hoci by dieťa možno úlohy zvládlo samo, neustále čaká na rodiča a vyžaduje si jeho pozornosť. Aj takéto situácie môžu pri učení nastať. „Väčšinou skôr úzkostnejšie dieťa potrebuje preskúšanie. Samozrejme, nech mu rodič poskytne podporu, ale musí ho postupne učiť, že to zvládne aj samo. Treba dať pozor, aby sa nestalo, že rodič sa bude učiť s dieťaťom, ktoré sa naviaže a čaká, kým mu rodič látku prerozpráva ešte raz a dieťa to len zreprodukuje. Učenie je pre deti, rodič by mal byť pri tom nápomocný, ale nemal by sa učiť akoby za dieťa,“ upozorňuje psychologička. Rovnako sa treba vyvarovať toho, aby dieťa na plnenie školských povinností doslova čakalo na rodiča a bez jeho dozoru nespravilo nič samo. Na druhej strane si však aj rodičia musia vstúpiť do svedomia a nestrážiť dieťa pri každom napísanom písmene. Deťom treba prejaviť aj dôveru a ukázať im, čo je to zodpovednosť. „Niekedy možno rodič musí risknúť aj päťku, aby vedel, či to ide alebo nejde. Samozrejme, je dobré prejaviť záujem a informovať sa, či je dieťa naučené. Ak povie, že áno a nemá potrebu, aby ho rodič preskúšal, tak to treba nechať tak. A ak potom príde s dobrými výsledkami, je to v poriadku. V prípade, že je niekde problém a rodič vidí, že dieťa sa učí a látku ovláda, a napriek tomu výsledky nie sú dobré, treba sa s ním v prvom rade porozprávať. Ak je medzi nimi vzájomná dôvera, dieťa sa nebude hanbiť požiadať o pomoc a spolu môžu hľadať riešenie aj u odborníkov.“
