Moje tehotenstvo bolo očakávané s veľkou láskou a mala som na to svoj dôvod – v osemnástich mi po gynekologickej operácii ostala iba štvrtina vaječníka a šanca, že otehotniem prirodzene, bola kriticky nízka. Ale podarilo sa! Pamätám si, ako som rovno po zistení, že budem mamou, utekala do prvého detského obchodíku a kúpila drobné papučky a ,bodynko‘. Ešte to na mne nebolo vidieť, ale ja som sa už cítila byť mamou.
Rok pred otehotnením mi lekári oznámili, že mám sklerózu multiplex, a tak som radšej hneď skončila s prácou a išla na péenku. Moje dni plynuli úplne úžasne, bruško rástlo, každý deň som trávila pri vode, v prírode, maľovala som na kamene, počúvala hudbu, cvičila jogu... Mala som konečne voľno, ktoré som si nikdy predtým neužila. Tehotenstvo by bolo pre mňa ideálne, no tesne pred ním som tragicky prišla o otca, po ktorom tu ostalo množstvo nedoriešených problémov: pozemky, veľa rodinných záležitostí – a niekto ich musel riešiť. Toto obdobie nebolo ľahké, no aj vďaka nemu som dospela a inak začala vnímať svet. V ôsmom mesiaci tehotenstva sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko (viete si predstaviť, čo to spravilo s mojím vnímaním farieb, všetko bolo tmavo – jemne – staro – bledučko – cyklámenovo – dokonale – ružové) a pomaly sme sa chystali na pôrod. Knihy som mala naštudované, cítila som sa dokonale pripravená... až do dňa, keď do nášho auta na križovatke vrazil podnapitý mladý muž. Dva týždne pred pôrodom ma vzali pre problémy s vysokým tlakom do nemocnice a ostala som tam až do pôrodu.
V ten deň som poprosila sestru, či sa na mňa môže niekto pozrieť, lebo cítim kontrakcie. Odtiekla mi plodová voda, pôrod sa rozbiehal a ja som odrazu mala obrovské bolesti, no sestrička bola nepríjemná a robila si dokonca posmech, keď som sa pýtala, či môže za mnou prísť manžel. Vraj do polnoci času dosť. S taškami mi pomohli spolubývajúce (pre mňa bol presun do inej miestnosti doslova nadľudský výkon) a ja som zapojila všetky svoje sily, aby som sa sústredila na seba a na dieťatko. Práve keď som šla do pôrodnej sály, konečne prišiel manžel, a pôrod už vďaka milému lekárovi prebiehal ľahko a bez problémov. Dcérka bola krásna, takmer neplakala, len si tichučko vzdychla. Bola pokojná ako príroda, v ktorej som trávila celé tehotenstvo.
Tú prvú noc, keď prišla Lilien na svet, som celú prebdela. Na druhý deň ráno sme sa mali nachystať na vizitu, rýchlo nakŕmiť deti, rýchlo ich prebaliť, obliecť, všetko muselo byť načas. Dcérka však bola maličká a ja som sa cítila nemotorná, sestra sa ma len s posmeškom spýtala, či som nikdy neprezliekala bábiky! O pomoci pri dojčení radšej pomlčím... Celé štyri dni som prežila v strese, prestala som jesť, nespala som a pomaly ma chytalo zúfalstvo: dcérka bola prenádherná, ale zvládnem tú zodpovednosť a budem dobrá mama, čo sa o ňu vie postarať?
Keď sme prišli domov, nevedela som povedať „nie“ prvým návštevám, potom ma zas v našom prvom spoločnom domove, ktorý sme s manželom prerobili a nachystali, prepadala osamelosť. Nechutilo mi jesť, plakávala som, dojčenie ma vyčerpávalo a skoro každý deň sa hlásili migrény. Keď sa pridala aj skleróza multiplex, začala som mať pocit, že to nedám. Nevládala som malú držať na rukách, museli mi pomáhať aj po ceste na toaletu, tak veľmi som bola slabá. A potom zomrel môj dedko, môjmu srdcu veľmi blízky človek (a ja som mala strašný pocit, že od únavy a vyčerpania zomriem tiež).
Napokon ma manžel zobral na pohotovosť a keď ma doktor vypočul, okamžite začal konať. Povedal mi, že mám popôrodnú depresiu, a poslal ma na konzultáciu k odborníčke, ktorej som sa zverila so všetkým, čo sa stalo. Presvedčila ma, že musím hlavne jesť a spať a že mamou môžem byť aj vtedy, keď nebudem dojčiť. Vysvetlila mi, že sa to stáva často a množstvo žien sa okoliu ani neprizná, že majú takéto problémy..
