So Zdenkom som chodila už od gymnázia a boli sme vlastne taký nerozlučný pár. Teraz sme obaja skončili vysokú školu, už dávno sme bývali spolu a ja som čakala, že ma požiada o ruku. Naostatok, veď sa na to už pýtali obe naše rodiny.
„Kedy sa už konečne vezmete?“ Ja som sa pozrela na Zdenka a ten sa len uškrnul a potom oznámil: „Veď sa svadby dočkáte.“ Mala som dvadsiate piate narodeniny a tak akosi som očakávala, že by sa to mohlo stať v tento deň. Našla som totiž v jeho špinavom oblečení malú zamatovú škatuľku. Niežeby som sa mu hrabala vo veciach, ale ako pravý neporiadnik si hádzal použitú bielizeň medzi čisté veci, a tak som všetko pravidelne prezerala. Neodolala som a škatuľku som chvíľu držala v dlani. Zamat ma hrial. Stisla som pero. Otvorila sa, a tam sa blyšťal on. Prstienok s jedným kamienkom. Vedel, že milujem jednoduchosť, a tento prsteň bol proste prekrásny. Ani som sa nenazdala a mala som ho na prste. Obracala som ruku a kamienok úplne fantasticky odrážal slnečné lúče.
Schytila som mobil a zavolala kamarátke. „Ivanka, musím sa ti s niečím pochváliť! Sedím na posteli a na ruke mám, hádaj čo? Ten najkrajší zásnubný prsteň na svete!.“ „No konečne! Takže ťa už požiadal!“ kamarátka prežívala moju radosť spolu so mnou. „To práve nie, ale našla som ho medzi jeho oblečením. Takže to je len otázka času. Ja som taká šťastná. Už si predstavujem svadbu.“ Kamarátka sa smiala a vravela, že môžem rátať s tým, že mi pôjde za svedka, ako sme si už kedysi sľúbili. Ešte sme chvíľu klebetili a ona nadhodila, že teraz by sme si mohli „urobiť“ aj bábätko, veď Zdenko slušne zarába a byt máme, tak niet s čím otáľať. „Vlastne máš pravdu, konečne by som mohla vysadiť antikoncepciu.“
Potom prišli moje toľko očakávané narodeniny. Zdenko ma pozval do jednej maličkej romantickej reštaurácie a ja som stále čakala – a nič. Dal mi drahý parfum a kyticu kvetov a ja som potom pre istotu nahliadla do pohára so zmrzlinou – a ani tam nič nebolo. Požiadal o účet a išli sme domov. Takže možno až doma? Pomyslela som si a preto som pridala do kroku. Ale ani doma ma vytúžené prekvapenie nečakalo. Cez víkend sme šli k jeho rodičom. Možno ma požiada až teraz, u rodičov. Možno túži po tom, aby pri tom bola jeho rodina. Obed však normálne prebehol a stále sa nič nedialo. Rozhodla som sa, že si pôjdem na chvíľu ľahnúť, pretože som sa cítila unavene. „Dobrý nápad,“ prehodil Zdenko. Ľahla som si a skoro som sa od sklamania rozplakala.
Potom som počula ten osudný rozhovor. „Ako to, že si ju ešte nepožiadal o ruku?“ pýtala sa Zdenka jeho mamička. „Mami, sme spolu už veľmi dlho a ja si teraz nie som istý, či je ona tá pravá. Ja viem, že to znie hlúpo, ale asi som sa ešte nevybúril a teraz mi to chýba. Veď som vlastne chodil len s Renátou a potom už v mojom živote nikto iný nebol! Aby som bol úprimný, teraz k nám do firmy nastúpila nová slečna a ja jej mám plnú hlavu. Neviem, ako to riešiť, ale kým si nebudem istý, tak sa ženiť rozhodne nebudem!“ Všetko som počula. Bola vo mne malá dušička, ale ani som nehlesla a potichu som vzlykala do vankúša. Domov do Bratislavy sme išli za úplného ticha.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa Zdeno. „Dnes po obede som ťa počula. Všetko, čo si vravel svojej mame.“ Pribrzdil pri ceste. „Prepáč, ja jednoducho neviem, čo mám robiť.“ „No, v tomto ti ja teda neporadím, ale nebudem ťa do ničoho nútiť,“ povedala som mu so slzami v očiach. Domov sme docestovali za absolútneho mlčania. Od toho dňa to začalo medzi nami škrípať. Nakoniec som sa odsťahovala do podnájmu. Byt bol totiž Zdenov. A on? Ani nie po polroku navliekol ten prsteň dotyčnej slečne zo svojej kancelárie. Bolí to, ale pevne verím, že jedného dňa ma svadobné zvony neminú, i keď to už nebude so Zdenom.
