Sem-tam som si sadla k počítaču a pozerala som si domy, rozmýšľala o tom, ktorý by sa mi páčil a ktorý by spĺňal moje požiadavky, keďže som si ho chcela postaviť alebo kúpiť sama žena. Bez muža.
Minulý rok som utrpela ťažký úraz – zlomeninu panvy na dvoch miestach, čo ma pripútalo na lôžko, ale aj k počítaču. A tak sa začal reálny sen na dom snov. Na ten môj dom snov…
Keď som bola schopná pohybu, chodila som po okolitých dedinkách, po obciach, trvalo to asi dva mesiace, kým som HO zbadala. Môj dom. Opantal ma zvláštny pocit, ako som naň pozerala, a keď som vošla dnu, vedela som, že tu chcem začať nový život. Postupne som o svojom zámere hovorila svojim blízkym, okoliu, sama prekvapená, ako ostro niektorí vystupujú proti, mnohí ma odhovárali, tvrdili, že som sa zbláznila, sama žena, v mojom veku a do domu... Mala som okolo seba dva tábory, trochu som bola zmätená, ale vnútri som cítila, že do toho chcem ísť. Že je to moja šanca na lepší život.
Samozrejme, že to nebolo jednoduché. Papierovačky, behanie, stres... Niekoľkokrát som si tým prihnala chorobu, mala som z toho všetkého prvý herpes v živote, ale šla som ďalej, lebo som si sľúbila, že to dám, že ten dom bude môj a nebola som ochotná pripustiť, že by to malo byť inak. A udialo sa. Predaj bytu, posledné Vianoce v ňom, lúčenie sa s ním po 22 rokoch. Po lícach mi stekali slzy, aj nostalgia, aj úľava, aj radosť, všetko sa vo mne miešalo.
Pamätám si svoj prvý večer v dome. Mali sme spať ešte v byte, ale spontánne sme sa so synom rozhodli, že ideme už do nášho nového domova. Nič tam nebolo. Len krabice, holé steny a zima. Ale rozložili sme sa a s dobrou, dobrodružnou náladou sme prespali. A ráno stálo za to. Bolo to famózne. Všade ticho, žiaden výťah, hučanie vody, žiadne zvuky od susedov. Vtedy som začala chápať, že toto je presne to, čo som chcela, začala som byť na seba pyšná, že som to dokázala, bola som na seba nesmierne hrdá. Len sa mi potvrdilo, že tam budem šťastná...
Boli, samozrejme, aj napäté chvíle. Keď mi plynári omylom odmontovali plynomer a ja som celú dedinu postavila do pozoru, že nekúrim a nemám teplú vodu. Všetko sme skúšali, všade sme volali, trvalo celý deň, kým sa prišlo na to, že skrinka je prázdna... Nakoniec sme sa smiali a ja som bola o skúsenosť bohatšia.
Postupne som zariaďovala, učila sa nové veci, aj také, o ktorých som ako žena nikdy predtým nemala šajnu, ale robila som si aj vlastnú záhradu, piplala sa v zemi, to ma bavilo úplne najviac...Dnes už viem povedať, že neľutujem. Že život na dedine, vo svojom vlastnom domčeku, je úplne iný ako život v paneláku. Sloboda. Tá veľká sladká sloboda. V pyžame na záhradku, nenalíčená vyhodiť smeti, pustiť psíka von... sadnúť si na schody a len tak piť kávu, pozerať na nebo, počúvať vtáky.
Pravidelne mám na záhrade bažanty, na strome bielu sovu. Môj pes zistil, že má nové susedy – sliepky, že na ulici je kopa ďalších psov, o nejaký čas k nemu pribudol aj kocúr Pascall, najdúch, ktorý si nás vybral... V hlave mám upratané, som pokojnejšia, pokornejšia...A navyše... našla si ma láska. Zatiaľ tak opatrne, zľahka, ale je tu a ja sa teším na všetky dni, ktoré sú predo mnou.
