Keď sme sa rozprávali pred rozhovorom, povedali ste, že deti sa rokmi ani tak veľmi nezmenili, ale menia sa skôr rodičia. Čím to je?
Na rodičov sa kladú často veľké očakávania v kontexte výchovy. Ďalším sprievodným javom súčasnosti je pretlak informácií. Ak si matka nevie dať v nejakej situácii s dieťaťom rady, tak často hľadá poradenstvo prostredníctvom internetu. Niekedy sú tieto informácie skôr kontraproduktívne či protichodné. Rodičia majú často zmätok z toho, ako by mali v tej-ktorej situácii reagovať. Máme v súčasnosti naozaj pretlak informácií a rád, a nie všetky sú, samozrejme, paušálne uplatniteľné. Vidím problém v kvantite informácií, ktoré zasiahli aj iné oblasti, nielen rodičovstvo.
Mnohí lekári sú nahnevaní, že si pacienti zdravotné príznaky a choroby hľadajú na internete. Je toto problém aj vašej psychologickej praxe?
Stáva sa to. Rodičia sledujú rôzne internetové portály či diskusné fóra. Maminy mi zvyknú vysvetľovať veci, ktoré čítali či vyskúšali na dieťati. Väčšinou reagujem protiotázkou, ako im táto stratégia funguje. Zvyknú odpovedať, že stratégia z internetu nefunguje, preto navštívili mňa ako detskú psychologičku. To, že im ich výchovné metódy nefungujú, zisťovali pomerne dlho. V tejto súvislosti mne osobne poradila moja mama. Pri mojom vlastnom dieťati mi vysvetlila, že stačí viac cítiť a menej myslieť. Mne osobne to veľmi pomohlo. Ak som sama mala v hlave nejaké otázniky v oblasti výchovy, tak som si na toto spomenula. Intuitívne rodičovstvo je niečo, na čo zabúdame. Viac sa obraciame na rôzne fóra a diskusie ako na vlastný rozum, no najmä cit.
Vyriešili by sa teda problémy s deťmi, ak by boli matky viac intuitívne a konali na základe pocitov, a nie vždy iba na základe rozumu?
Myslím si, že je veľmi osožné mať nastavené senzory na vlastné dieťa. Cítiť a vnímať dieťa a jeho potreby. Často sa stretávam s tým, že rodičia popri svojich všetkých povinnostiach nemajú na dieťa čas. Veľakrát robia veci s najlepším vedomím a svedomím. Robia to najlepšia, ako vedia. Lebo doba je taká, aká je. Popri všetkých povinnostiach, ktoré dnes dospelí musia zvládať, by však mali mať nastavené senzory na svojho syna alebo dcéru.
Hovorí sa, že osobnosť dieťaťa sa formuje do jeho troch rokov. Je takisto dôležité, aby dieťa videlo pri sebe oboch rodičov. Je obdobie do troch rokov skutočne také podstatné? Malo by dieťa dostať od svojich rodičov v tomto veku veľa lásky a nehy?
Nie je to o tom, že by som si to myslela. Ono to tak v skutočnosti je. Okrem toho, že som psychologička, zaoberám sa neurofyziológiou mozgu. A toto sú veci, ktoré sú skutočne dokázané. Väzba medzi deťmi a rodičmi je determinujúca na celý život. Prvé dôležité obdobie v živote dieťaťa je do prvého roku. Toto obdobie je najviac formatívne a dovolím si povedať, že z radov laickej verejnosti aj najviac opomínané. Lebo ľudia si myslia, že veď je to len bábätko, ktoré si nebude nič pamätať. Ďalšie formatívne obdobie je do troch rokov, keď sa dá ešte veľa vecí postíhať. Do takých šiestich rokov ako keby bola osobnosť dieťaťa viac-menej vykryštalizovaná.
Čo najviac trápi slovenské deti? Prečo vás ich rodičia vyhľadávajú najčastejšie?
Najčastejšie sa venujem poruchám správania. Je to veľká kategória. Rozmenené na drobné sem patria nezvládnutá adaptačná fáza v škole alebo v škôlke. Sú to úzkostné stavy alebo separačná úzkosť, potom je to agresivita dieťaťa. Dieťa sa dostáva do amoku. Rodičia sa vtedy nezriedka boja svojmu dieťaťu čokoľvek povedať, lebo by mohlo skĺznuť do ešte väčšieho afektu. Potom sú to problémy so vzťahmi medzi spolužiakmi. Často potom škola upozorní rodičov, že s tým treba niečo robiť. V zásade však deti trápia nenaplnené citové potreby, deficit pozornosti, absencia hraníc a zrozumiteľných pravidiel. To, čo som vymenovala v úvode odpovede, sú len prejavy, ktoré skôr trápia rodičov, prípadne pedagógov. Väčšinou sa zaoberám takýmito prípadmi.
Problémom posledných rokov je aj šikana v škole. Vieme charakterizovať tyrana a obeť? Majú špecifické vlastnosti?
Je to zložitá otázka. Pre mňa je často ten, koho označujeme za agresora, v skutočnosti obeť. Lebo je možno obeťou prostredia, v ktorom vyrastá. Musí si regulovať svoj sebaobraz takýmto spôsobom. Také dieťa práve v určitej emočnej alebo vzťahovej oblasti veľmi trpí a musí si deficity naprávať práve touto nešťastnou cestou. Opäť, ak by som pracovala len s obrazom, že niekto šikanuje, nebola by som dobrou psychologičkou. Musím hľadať aj príčiny, prečo sa to deje. Dá sa to zhrnúť celkom jednoducho. Dnešné deti majú veľmi silné sebavedomie, ale nízku sebaúctu. Ľudia si to zvyknú zamieňať, a pritom je tam obrovský rozdiel. Sebavedomie je závislé od vonkajších faktorov, ale sebaúcta je stabilná črta, ktorá sa buduje v ranom detstve. Ak ju mám vytvorenú, potom ostáva konštantná po celý život. Sebaobraz netrpí natoľko ako pri deťoch, ktoré majú vysoké sebavedomie, ale nemajú sebaúctu.
Venujete sa aj arteterapii. Ako to funguje u detí? Môže terapia umením aj liečiť?
Ona aj lieči. Chcela by som to uviesť na správnu mieru. U detí veľa používam terapiu hrou. Je to samostatný typ terapeutickej práce. Rada využívam aj arteterapiu. Je to súčasť, ktorú deti môžu využívať v rámci hrovej terapie. Umenie naozaj lieči. Aj hra a aj tvorivá činnosť je niečo, čím je dieťa pohltené. Hra a tvorenie sú pre deti prirodzené. Práve pri tom si môžu naplno prežívať svoje vnútorné konflikty, ktoré inde nie sú akceptované. Ak napríklad dieťa kričí na bábiku, možno zažilo niečo podobné v škôlke alebo v škole, napríklad krik učiteľky, a musí to nejako spracovať.
Zrejme aj negatívne emócie paria k deťom. Ani dospelý človek nie je predsa celý čas len šťastný... Sú teda takéto záporné emócie v poriadku?
Jednoznačne. Je dobré, ak túto informáciu majú aj rodičia. Ak je dieťa nahnevané alebo má strach či je smutné, tak to nemáme hneď potlačiť a vtesnať dieťa do radosti. Štyri základné emócie sú radosť, hnev, strach a smútok. Väčšinou máme potrebu, aby boli naše deti radostné a šťastné, resp. potlačiť hnev či inú, nevyhovujúcu, emóciu. V živote je však predsa prirodzené, že sme vyplašení, smutní a aj sa hneváme. Je fajn, keď deti socializáciou získavajú zručnosti, ako určitým spôsobom prejaviť hnev. Treba im však, a to aj prostredníctvom našich reakcií, hovoriť, že je o. k. byť nahnevaný. Aj nám rodičom sa to predsa stáva. Dieťa by malo dostávať spätnú informáciu: „...ľúbim ťa, aj keď si nahnevaný.“
Spomínali ste hrovú terapiu. Je potrebné, aby sa rodičia s deťmi od útleho veku hrali?
Je výborné a žiaduce, ak si rodič nájde čas na svoje dieťa. Hrová terapia sa indikuje vtedy, ak sa vyskytol nejaký problém. Inak by sa dieťa u mňa neobjavilo. Niekedy rodičia argumentujú, že dieťa sa môže hrať aj doma. Ale v terapeutickej herni je to úplne iný typ hry. Tam máme špeciálne hračky, iné pravidlá a konkrétny prístup psychológa, ako viesť daný čas. Potom je, samozrejme, možnosť spolupracovať aj s rodičmi. Je nemožné, aby bolo dieťa fungujúce raz do týždňa u mňa, a potom sa vracia do prostredia, v ktorom sa nič nemení. Rodičia môžu využiť iný typ terapie, ktorý sa volá filiálna. Pre dieťa je nepochybne najdôležitejší vrúcny vzťah medzi rodičom a dieťaťom – prijatie a hranice.
Pomáha deťom, ak je matka citlivá, nežná a nie je chladná? Je srdečnejšia žena lepšou matkou?
V psychológii existuje odborný termín – „dosť dobrá matka.“ Psychoanalytik Donald Winnicott ho vyslovil v prvej polovici dvadsiateho storočia prvýkrát. Myslím si, že toto je niečo, čo zahŕňa faktory, ktoré ste vymenovali. Neexistuje nič také ako perfektný rodič, dostatočne dobrý rodič stačí. Nie je dôležité, či budem mať povysávané alebo umyté okná, ale je pre mňa veľmi dôležité, ako sa bude mať moje dieťa. Žena by mala poskytovať základný bezpečný priestor a v prvých mesiacoch byť plne zaujatá potrebami svojho dieťaťa. Keď sa mi narodil syn, tiež som nevedela, či si mám ako prvé umyť zuby, ísť na záchod alebo sa osprchovať. Bežne sa stávalo, že som svoju potrebu musela potlačiť na úkor toho, že syn plakal a chcela som ošetriť jeho – fyzicky aj emočne. Je jasné, že niekedy sa to nedá vyplniť. Ak je pomer jednoznačne vo vyššej miere v prospech dieťaťa, je to v poriadku. Ak však nechám dieťa vyplakať, lebo si „trénuje pľúca“, tak to úplne v poriadku nie je…
Existovalo množstvo názorov, ktoré tvrdili, že najdôležitejšia pre zdravie dieťaťa je spokojná matka... Zrejme sú však dôležití aj spokojní rodičia. Dieťa predsa len vníma aj otca a rovnako ako mamu ho potrebuje. Môže byť problémom pre dieťa, ak vyrastá iba s matkou a chýba mu mužský vzor?
Situácia veľmi závisí od toho, ako to má daná mama v sebe nastavené. Ak sa aj náhodou stane, že žena ostane s dieťaťom sama, tak sa treba pozrieť na to, aký je jej vzťah s otcom dieťaťa. Lebo obraz otca ako mužskej osobnosti je z vývinového hľadiska veľmi dôležitý. Ide totiž o perspektívu, ako to bude mať potom dieťa nastavené vo vzťahoch. Ide o to, aké spätné informácie deti dostávajú od matky (ale i v opačnom smere o matke od otca). Či vie mama udržať povedomie o otcovi ako o človeku, ktorý má dieťa stále rád a záleží mu na ňom, alebo skĺznu do vzájomných bojov v domnelej viere, že ide o dobro ich dieťaťa. Prekročiť vlastný tieň dá zabrať. Toto je téma, ktorú so svojimi klientmi často riešim.
Veľa vzťahov sa končí rozchodom alebo rozvodom. Dajú sa pred deťmi uchovať situácie, že aj naďalej ostávajú milujúcimi rodičmi, hoci nie sú spolu? Môžeme rozvod zvládnuť tak, že dieťa z toho vyjde nepoškodené?
K určitým zmenám dochádza na sto percent. Ale k nejakým zmenám by, samozrejme, prišlo, ak by ten pár zostal spolu a bolo by to úplne nefunkčné. To už závisí naozaj len od toho, či majú rodičia nastavené senzory na svoje dieťa a vedia vnímať jeho procesy aj v rámci rozvodového konania a po rozvode. Ide tiež o to, ako nabehnú na fungovanie, ak už nebývajú spolu. Senzory na deti treba však mať nastavené aj vtedy, ak dvojica spolu ostala. K patologickým zmenám môže dochádzať bez ohľadu na rozchod alebo rozvod. Ak pár spolu ostane len kvôli deťom, no rodinný systém je nefunkčný, tak bývajú zmeny oveľa viac devastačné, ako keby sa rozišli.
Veľa párov ostáva spolu kvôli deťom. Ich potomkovia nevidia lásku a ani cit. Je teda v takomto prípade lepšie ísť od seba?
Myslím si, že na toto neexistuje paušálna odpoveď. Na druhej strane si myslím, že dnešné páry to vedia veľmi rýchlo vzdať. Kedysi to fungovalo inak. Ľudia sa z nejakých príčin rozhodli byť spolu a mať spolu dieťa. Používať rozvod alebo rozchod, len čo niečo nefunguje a tváriť sa, že sa nič nedeje, sa mi vidí veľmi ľahkovážne. Ak už dospejeme k takémuto rozhodnutiu, tak by sme si ho naozaj mali zvážiť a vyobracať z každej strany. Bratislavský kraj má rozvodovosť takmer 50 percent. Je to niečo, čo nastavuje zrkadlo našej spoločnosti. Základná jednotka spoločnosti bola kedysi rodina. Toto sa rokmi veľmi zmenilo.
Niekedy sa ten vzťah však už nedá zlepšiť. Aký je to pocit pre dieťa, ak necíti medzi rodičmi ani štipku citu?
V terapii platí akási múdrosť: „Čo nemáš, nemôžeš dať.“ Nefunguje to len pri psychoterapii, ale funguje to aj v praxi. Ak dieťa nedostávala vzory, ako to medzi mužom a ženou funguje, ako vyzerá vrúcny a láskavý vzťah medzi dvomi ľuďmi, potom automaticky dieťa nedostáva možnosť byť zručný v tejto sociálnej oblasti. Teda je možné, že v dospelosti takisto budú vznikať zádrhy, akých si bude dané dieťa vyberať partnerov.
Ak dieťa vidí aspoň jedného rodiča s milujúcim partnerom a zažíva pozitívne emócie, má nádej byť v dospelosti milované a milujúce?
Musíme tam však pridať aj iné situácie ako láskyplné prejavy náklonnosti. Dieťa by malo vidieť, aké to je rešpektovať partnera, ctiť si ho a byť tolerantný, či vedieť sa na niekoho sa spoľahnúť. Toto by sa malo v každom vzťahu normálne diať. Nemalo by ísť len o fyzické prejavy nehy, ale o celkový komplex správania sa jedného voči druhému.
Orientujete sa vo svojej praxi predovšetkým na deti a ich rodičov. Sú deti dnešnej doby agresívnejšie ako kedysi?
Vôbec si to nemyslím. Často sa stretávam s touto otázkou. Myslím si, že agresivita detí je len ich prejavom. Na prvý pohľad, ak by sme robili akúsi štatistiku prejavov detského správania, tak by tam takéto prejavy určite vystúpili. Mám však pocit, že je to len kompenzácia detských emočných frustrácií. Jednoducho potrebovali nájsť stratégiu, ako prežiť v prostredí, v ktorom sa nachádzajú. Jednou z nich je agresivita. Tá je však vernou sestrou úzkosti. To znamená, že ak som úzkostná a necítim sa dobre, môžem skĺznuť k agresivite. Ale vnútri som veľmi neistá, slabá a krehká. Tento problém majú často deti, ktoré ku mne prichádzajú.
Je teda správanie synov a dcér odrazom ich rodičov?
Dieťaťu, ktoré sa správa nevhodne, určite niečo chýba. Ak je agresívny otec, syn agresívny byť nemusí. Prejav môžeme navonok zachytiť v presnom protipóle. Ak je dominantný otec, jeho syn môže byť úzkostný a ustráchaný. Tie prejavy môžu byť naozaj opačné. No, ako vravím, je to stále „len“ prejav.
