Ako učiteľka som bezradná
Alena (51): V škole pracujem takmer dvadsať rokov. Žiaci boli vždy vynaliezaví a zakaždým sa našiel niekto, kto skúšal moju trpezlivosť. Snažila som sa preto nájsť spôsob, ako sa s nimi dohodnúť. Ale v kolektíve, ktorý mám na starosti teraz, mi moje skúsenosti nepomáhajú. Keď som k nim vlani prišla, stala som sa ich štvrtou učiteľkou. Trieda mala povesť tej najhoršej na prvom stupni. Štandardom boli bitky, pri ktorých chalani používali kopy a údery odpozerané z bojových filmov. Dorantané tváre neboli ničím nezvyčajným. Oni však tomu hovorili „hra“. Počas vyučovania na seba pokrikovali, nadávali si a bolo im jedno, či píšeme písomku, alebo sa učíme niečo nové.
Podarilo sa mi zistiť, že problémy spôsobuje päť žiakov, priemerne a nadpriemerne inteligentných. Tí svojim správaním strhli celú triedu. Postupne som žiakov presvedčila, že sa majú ku sebe správať slušne. Nejaký čas to fungovalo, ale nedávno sa jeden z tých piatich výrastkov vrátil k veľmi negatívnemu pohľadu na svet. K príčine jeho zmeny som sa nedopátrala.
Snažila som sa to riešiť s rodičmi, ale oni ma obvinili, že som si na ich dieťa zasadla. Vedenie školy mi vysvetlilo, že musím postupovať veľmi opatrne a že chlapec na inú školu nechce ísť. Ale to by bolo asi najlepším riešením, lebo mám obavy, že nakoniec opäť strhne celú triedu dole.
Otília (65): Občas strážim vnuka a je to pre mňa hotový očistec. To dieťa je zlé a nezvládnuteľné. Ale syn, ani nevesta, o tom nechcú ani počuť. Stále ho ospravedlňujú a hovoria mi, že ho nemám rada, že preháňam a podobne.
Je však normálne, aby desaťročný chlapec zapálil mačku a ešte sa z toho smial? Je v poriadku, keď ho o niečo poprosím, aby mi začal vulgárne nadávať? Alebo je to moja chyba, že sa začne tak hnevať, že ma až kopne? Mám si to nechať? Na vnuka som sa veľmi tešila, ale to, čo z neho vyrastá, je hotová pohroma. Dohováranie, ani dohody, že keď sa bude správať slušne, tak niečo dostane, nepomáhajú. Keď som mu raz odmietla niečo kúpiť, pretože bol zlý a nedodržal našu dohodu, tak si to jednoducho kúpil sám. Za peniaze, ktoré ukradol z mojej peňaženky. Svoje deti som vychovala dobre, a preto nechápem, prečo je vnuk taký zlý, neviem, čo sa stalo.
Názor odborníka
Zodpovední sú rodičia
PhDr. Ladislava Trpáková, psychologička pedagogicko-psychologickej poradne
Oba prípady majú jedno spoločné – zodpovední sú rodičia. Správanie vnuka už prekročilo hranice a je nutné riešiť to. Rodič nemôže také správanie prehliadať. Dokážem si predstaviť situáciu, že sa rodičia ponáhľajú z práce pre dieťa, rýchlo domov, poupratovať, navariť a všetko stihnúť a vaše slová vnímajú iba okrajovo. Skúste sa s nimi dohodnúť a spravte si čas na poriadny rozhovor. Dohodnite sa, ako budete postupovať, keď sa bude chlapec aj naďalej správať agresívne. Ak by vám aj tak povedali, že preháňate, tak vám nezostáva nič iné, iba odmietnuť stráženie.
To isté platí aj v prípade školy. Bolo by dobré stretnúť sa opäť s rodičmi. Mal by byť prítomný aj výchovný poradca, alebo psychológ. Treba objasniť aj to, čo sa môže stať, ak rodičia odmietnu spolupracovať. Situácia v triede je zrelá na zásah tretej osoby. Jednou z možností je obrátiť sa na pedagogicko-psychologickú poradňu, v ktorej bude zrejme odporučené, aby rodičia s problémovým synom začali chodiť na terapie.
