Všetci vieme, o čom je reč, existujú skrátka osoby, ktoré od prvého momentu nemusíme. Samozrejme, je niečo iné, keď za vašu „drahú“ kolegyňu musíte neustále niečo dorábať a bonzuje na vás šéfke alebo tá bratova nová kamoška bola prvá láska vášho muža – o tomto druhu „opodstatnenej“ nenávisti reč nie je. Reč je o nenávisti úplne bezdôvodnej. Takej, pri ktorej máte chuť odtrhnúť hlavu niekomu, koho ani poriadne nepoznáte, prípadne ste sa s ním ešte ani nerozprávali. Rozlúsknuť, prečo je to tak, nám pomôže klinická psychologička Judita Malík zo Psychosomatického centra Space.
Môže za to detstvo?
Sestra si raz na našu spoločnú lyžovačku so sebou vzala kamarátku Danku. Bola to normálne vyzerajúca mladá žena a myslím, že všetkým „sadla“. Len mne jej detinské správanie a infantilný spôsob vyjadrovania pripadal doslova primitívny. Celý týždeň som nebola schopná sa s ňou baviť a vždy keď som ju zbadala, stúpol mi tlak. Párkrát som si dokonca predstavila, že ju zasypala lavína. A tá predstava mi robila dobre... Lyžovačku spred rokov som rozpitvala do najmenších detailov. Čo mi prekážalo na Dankinom výzore? Ružové líčka s „rozkošnými“ jamkami a čapica s brmbolcom väčším, ako bola jej hlava. A čo mi prekážalo na jej správaní? Stále sa usmievala, bola nákazlivo veselá a až príliš milá. Niekomu by možno pripadala super, mňa však iritovala. Takže, čo mi na Danke prekážalo, už vieme, lenže, prečo je to tak?
Je všeobecne známe, že väčšina predsudkov, fóbií a nenávistí má korene v ranom detstve. Spomenula som si, že keď som mala asi sedem, mama ma vzala na ihrisko. Náhodou sme tam stretli jej kolegyňu, ktorá mala so sebou dcérku v mojom veku. Bola chutná, veselá, stále poskakovala a škriekala. Mojej mame pripadala rozkošná. Hladkala ju po tej otrasnej čapici s obrovským brmbolcom a nútila ma sa s ňou hrať. „Pozri sa na Libušku, aká je poslušná, to len ty si také zlé dievčatko!“ hustila do mňa mama. Hádanka je teda vyriešená. Žiarlila som na ňu – bála som sa, že by moja mama chcela radšej dcéru, ako je ona. A Danka z lyžovačky sa na ňu len nápadne podobala... „Prvý dojem je naozaj fenomén, ktorý nás sprevádza každý deň. Názor na človeka si vytvárame počas prvých piatich sekúnd stretnutia. O tom, či nám bude daná osoba sympatická, alebo nie, rozhoduje viacero faktorov. Úlohu zohráva napríklad podobnosť s osobou z našej minulosti, ktorej vlastnosti si vedome či nevedome spájame s človekom, ktorý stojí pred nami. Môžu to byť fyzické črty alebo banality, ako napríklad spôsob uhládzania vlasov za ucho. Niekto nám môže byť vďaka týmto podobnostiam veľmi sympatický alebo naopak, veľmi nesympatický,“vysvetľuje mladá psychologička Judita Malík.
Prvý dojem alebo predsudky?
Ak ste už aj nad niekým vyniesli ortieľ – neznesiteľný človek – nič nie je stratené. Stáva sa, že keď osobu lepšie spoznáme, prvý dojem sa časom oslabí a názor zmeníme. Hovoríme tomu pozitívne prekvapenie. „Voči nášmu prvému dojmu nie sme bezbranní. Ak sme len trochu uvedomelé a hovorí nám čosi výraz sebareflexia, môžeme o druhom trochu pouvažovať. Ak prídeme na to, že dôvody na nenávisť sú neopodstatnené, mali by sme byť schopní dať človeku druhú šancu,“ hovorí psychologička. „Treba však vedieť rozlišovať medzi pojmami prvý dojem a predsudok. Ak nám je niekto nesympatický a neznášame ho preto, že je iného vierovyznania alebo len z iného regiónu, mali by sme sa nad sebou zamyslieť a skutočne sa pokúsiť neprojektovať generalizované zlé vlastnosti na všetkých. Aktuálna je napríklad téma migranti. Niekto, kto je moslimského vierovyznania, a pokojne môže na Slovensku žiť už dlhé roky, sa teraz môže začať stretávať s nevraživosťou a s tým, že začne byť ostatným nesympatický. Ide tu však o náš vlastný strach – bojíme sa odlišností a neznámeho, bojíme sa toho, čo nepoznáme. Ľahšie je niekomu sa vyhýbať a báť sa ho ako na sebe popracovať a zmeniť postoj,“ vysvetľuje Judita Malík.
Závisť – nenávisť
Kamošku Evu na firemnom večierku veľmi rozladila rozšafná kolegyňa, ktorá si vypila trochu viac, ako sa na dámu patrí. Predviedla divoké tanečné kreácie a nakoniec sa na záchode bozkávala s najkrajším kolegom. Eva o tom veľmi pohoršene rozprávala ešte celé týždne a odvtedy ju nenazvala ináč ako štetka. Nedávno som Evu vytiahla na babskú jazdu. A čo sa nestalo – zrichtovala sa bod obraz Boží, tancovala ako ozajstná barová tanečnica a cestou k taxíku jej venoval zopár bozkov neznámy fešák. Na druhý deň bola vysmiata ako lečo a utrúsila niečo v zmysle, že „toto“ chcela vždy zažiť. Kolegyňu teda ohovárala za niečo, po čom sama túžila. Prekážala jej na nej jej odviazanosť a spontánnosť, pretože sama by chcela byť odviazaná a spontánna. Alebo – aj vy ste už určite v zlosti prepli televízor, pretože ste sa nedokázali pozerať napríklad na Madonnu. A možno ste si pomysleli čosi v zmysle: „Tá stará už fakt nevie, čo so sebou?!“ Ruku na srdce – nechceli by ste aj vy v päťdesiatke robiť saltá a mať telo, aké ste nemali ani v dvadsiatke? Aj nenávisť môže byť teda rôzna a veľmi často, žiaľ, pramení z obyčajnej závisti. Keď si to sama pred sebou priznáte, bude sa vám dýchať ľahšie!
Ja môžem, ostatní nie
„Ak nie som zmierená s niektorou svojou negatívnou vlastnosťou a neviem ju zatiaľ zmeniť či prijať, pravdepodobne mi práve táto vlastnosť bude prekážať na niekom inom. Napríklad keď ma niekoľko ľudí upozorní, že počas rozhovoru ľuďom skáčem do reči a radšej si to pred sebou ospravedlním ako dobrú vlastnosť „priebojnosť“, môže ma rozčúliť nová kolegyňa, ktorá má tendenciu skákať do reči mne. Na jednej strane môžem na svojich nedostatkoch vedome pracovať a budem obdivovať ľudí, ktorí v tejto veci dokážu vynikať, na druhej strane výnimočnosť druhých ľudí práve v našej slabej vlastnosti môže pôsobiť frustrujúco a na dotyčnom si nájdeme niečo, čo nám je nesympatické. Zároveň pre nás môže byť nepochopiteľné, ak naša výrazná dobrá vlastnosť, napríklad komunikatívnosť u redaktora, nie je vlastná aj ostatným ľuďom, a tak budeme podozrievaví k „tichým vodám“. Tu je však tiež namieste zapojiť trochu sebareflexie a snažiť sa človeka skôr spoznať, ako ho zatratíme. Skrátka, ak sa s pocitom nenávisti na prvý pohľad stretneme, je to pre nás výzva, aby sme zistili, čo za tým je, a odhalili tak vlastné nedostatky,“ dodáva Malík.
Ach, tie očakávania!
Keď idem ku kaderníčke, očakávam, že bude mať perfektné vlasy, keď ku kozmetičke, že bude mať dokonalú pleť. Ak sa o psychologičke z vedľajšieho vchodu dozviem, že je rozvedená a navyše nerváčka, v živote k nej nepôjdem. „Okamžite si vytvárame názor, že vo svojej profesii nie sú príliš zdatní. Zabúdame však na jedno, že všetci sme len ľudia. Čo sa očakávaní týka, sme väčšinou mimoriadne tvrdí a od ostatných očakávame veľakrát viac, než sme sami schopní dať,“ vysvetľuje sympatická psychologička. Stroskotať vzťah dnes môže naozaj každému, aj dobrému psychológovi. Za zlými vlasmi kaderníčky pokojne môže stáť iný zlý kaderník a za škaredou pleťou kozmetičky zas povedzme choroba... Skúsme byť múdrejšie a skôr ako niekoho „pochováme“, premýšľajme a priznajme si, čo presne nám na ňom prekáža. A skúsme dať druhú šancu, aj vy ju rady dostávate, no nie?
