Celé sa to začalo zhruba vyše pred rokom a pol. Na ihrisku sme sa zoznámili s mamičkou, ktorá mala dve deti. Staršieho syna a maličkú dcérku. Začali sme sa navštevovať, chodiť spolu na záhradu. Moja mama, ktorá žila už dlhší čas sama, bola šťastná, že si konečne našla priateľov a ja som jej to nebrala. Bola som šťastná s ňou.
Lenže po čase sa mi niečo na tomto divnom vzťahu prestalo páčiť. Moja mama sa čoraz častejšie stretávala len s manželom tej mamičky. Chodili spolu sami na záhradu, nakupovať, stretávali sa na ihrisku. Moja mama sa začala o seba viac starať, klasické znaky zamilovanosti. A ja som zbystrila pozornosť, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Večerné návštevy otca a syna u nás boli na každodennom poriadku. Vedela som, kam to smeruje a chcela som to zastaviť čím skôr. Jednak bol ženatý a hlavne – jeho žena bola naša priateľka! Lenže vtedy som netušila, ako dopadnem.
Mama neprijala moje dobre mienené rady, odmietala počuť, že nerobí dobre. Najprv to začalo škaredým obviňovaním, ako jej ja nedoprajem, aká som sebecká a neviem sa s ňou podeliť o jej šťastie. Potom mi vyčítala úplne všetko, očividne som jej prekážala, vždy videla v mojich očiach tichú výčitku, ani ústa som nemusela otvoriť. Raz, keď už som nevedela, ako tieto večerné návštevy zastaviť, som vybuchla. A to som nemala. Mama ma škaredo odvrhla. Zatvárala ma do izby, že keď sa neviem správať, tak tam mám ostať. Chlapík sa k nám postupne vlastne už nasťahoval, bývať s nimi bol doslova teror. Psychické nátlaky na to, aby som už konečne vypadla z domu a našla si svojich priateľov, aby som začala žiť svoj život, boli na dennom poriadku. Vlastná matka zavrhla dieťa, kvôli cudzím ľuďom, dobré, nie? Pre niekoho nepochopiteľné, pre mňa realita, krutá realita.
Po roku som už to napätie nevydržala a začali sme si s tatinom hľadať spoločné bývanie. Po dlhých rokoch sme si k sebe našli cestu, pretože sme práve kvôli mame boli od seba odcudzení. Ona sa s ním nebavila a mne ešte ako malej o ňom narozprávala klamstvá, ktoré ma odradili od kontaktu s ním. Po rokoch sa mi otvorili oči.
Osud je naozaj niekedy nevyspytateľný. S ocinom sme si našli k sebe cestu v pravom čase. Vážne ochorel a ostáva mu pár mesiacov života.
Paradox je, že práve matka, ktorá nás dvoch rozhádala, nás dala opäť dokopy. Nemá záujem ani o jedného z nás. Nech, my si postačíme sami. Verím, že roky, ktoré sme s tatinom stratili, si ešte stihneme vynahradiť a mamu raz to, že odvrhla vlastnú dcéru kvôli cudziemu mužovi, dobehne.
