Marcela (32) na vzťahy nemá šťastie. S pár chlapmi už chodila. Domnievala sa dokonca, že má vážnu známosť. Priateľ ju však nakoniec opustil. Keď sa ho pýtala na dôvod, povedal, že mu vadila jej odmeranosť a neschopnosť sa odviazať. Odviazal sa teda sám, s jej kamarátkou, a už u nej zostal.
Marcela tým utŕžila ďalšiu ranu do svojho už tak boľavého vnútra. Že je niečo v neporiadku, vie dávno. Nikdy nevedela skákať nadšením, uroniť pred niekým slzu, dokonca ani vrelo potriasť rukou. V minulom zamestnaní za to dostala prezývku „ryba“. Nepáčilo sa jej to, ale mala snáď niekomu vysvetľovať, prečo to tak je? Že doma u rodičov vládol chlad, otec ich čoskoro opustil, matka natrvalo zatrpknutá nedávala deťom žiadnu nehu?
Jana (44) je síce dobre vydatá, má pozorného manžela a roztomilého syna, napriek tomu so svojím životom nie je spokojná. Chýba jej to, čo vída vo filmoch: romantické vyznanie lásky, vášeň, búrlivé city. Kúpila si už niekoľko milencov, ale ani tí jej problém neodstránili. Naopak. Po stretnutiach s nimi cítila ešte väčšiu prázdnotu. "Toľko citu, koľko by som potrebovala, mi ešte nikto nedal a zrejme nikdy nedá," konštatuje horko. "Čím viac pre neho horím, tým menší má o mňa záujem, a tak je to vždy ..."
Podobne ako Marcela alebo Jana sú na tom milióny ľudí. Ich emócie živoria alebo sa vybíjajú nežiaducim smerom, oni tým trpia, ale nevedia to zmeniť. Ide o fenomén tak rozšírený, že sa ním v súčasnosti zaoberá čím ďalej tým viac odborníkov.
V susednom Nemecku na to dokonca vznikla škola. V Berlíne ju v roku 2008 založil docent Martin Rubeau, terapeut a psychológ s vlastnou praxou, ktorý sa dlhodobo zdržiaval v thajských kláštoroch, zaoberá sa gestaltterapiou a terapiou rozhovorom. "Zistil som sám pri sebe, ako je dôležité byť so svojimi pocitmi v pohode, mať dobrý a živý kontakt so sebou samotným. Preto moja skupina beží už pár rokov pod pojmom Škola pocitov, "hovorí o svojej práci.
V jeho tíme pôsobí aj párový terapeut Wolf Kirchmann. Vyhľadávajú ho ľudia nespokojní, nešťastní alebo tí, ktorí sa cítia osamelo. Cvičením a rozhovormi, pomocou ktorých nahliada do osudov iných osôb, sa učia chápať rôzne úrovne emócií. Terapeut ich v skupine povzbudzuje, aby so svojimi emóciami nadviazali kontakt.
Emócie neklamú, len často nevieme, čo ich vyvolalo
Možno veriť tomu, čo cítim? Wolf Kirchmann hovorí v rozhovore pre zoznamku ElitePartner, že áno. Čomu inému by človek mohol veriť lepšie ako tomu, čo on sám cíti? Lenže samotná emócia, pociťovaná v niekoho prítomnosti, sa nemusí vzťahovať na dotknutú osobu, ale napríklad na spomienku, ktorú táto osoba vyvolala. Napriek tomu majú podľa neho pocity pri stretnutiach dôležitú funkciu "ukazovateľa cesty".
Je však otázkou, či je možné človeka naučiť riadiť svoje emócie. K tomu sa Kirchmann vyjadruje rezervovane. Tvrdí, že ak vyhrotíme typizáciu mužov a žien, mávajú muži často ťažkosti nadviazať kontakt so svojimi emóciami, zatiaľ čo u žien zase vládne tendencia sa vo svojich emóciách strácať. Ocitajú sa tak v úlohe obetí.
Prečo práve do neho, do nej ...?
Prečo sa niekto zamiluje do práve určitej konkrétnej osoby, to nikto nevie. Všetci samozrejme máme v hlave vzory, schému výberu partnera. Pre niektorú ženu to môže to byť muž v obleku, pretože jej pripomína otca, ktorého prítomnosť jej dávala pocit domova.
Takéto obrazy môžu byť ale klamné, podotýka Kirchmann a líči vlastný zážitok, kedy v kaviarni zbadal nádhernú ženu a pomyslel si "wow" ... lenže dotknutej potom zazvonil mobil, začala hovoriť a kúzlo bolo preč.
Pri hľadaní veľkej lásky by sme mali poznať svoje emočné vzory
Zostávame svojej individuálnej cieľovej skupine na emočnej úrovni verní? Hľadáme podvedome u druhého to, čo nám bolo dôverne známe v čase nášho detstva, aby sme sa s tým vyrovnali? Áno, možno je to odpoveď na otázku, prečo nás vôbec nejaká vlastnosť oslovila a my sme sa zamilovali.
Kirchmann sa denne stretáva s pármi, ktoré poznal ako ideálne dvojice, po desiatich rokoch ale viaznu v kríze a zrazu zisťujú, že nemajú inú možnosť, než sa svojim vzorom postaviť. Život nás necháva zvoliť si partnera, ktorý znamená zároveň úlohu, musieť rásť a postaviť sa vlastným nedokonalostiam.
Môžeme pri výbere partnera zmeniť svoju "cieľovú skupinu" a kontrolovať svoje emócie?
Áno, iste, tvrdia odborníci, ale s tou kontrolou sa to nesmie preháňať. "To, či niekto číta rovnako rád detektívky ako ja," hovorí terapeut, "nemusí mať nutne vplyv na pocit, ktorý mám, alebo nemám, keď ho stretnem. Potom príde niekto, kto vôbec nezodpovedá môjmu ideálu - a napriek tomu to zaiskrí. "
Sú to práve pocity, čo hľadáme u milovaného človeka: môcť ho milovať a cítiť sa milovaný. Veľkosť pŕs, výška, povolania alebo hobby sú vedľajšie, akonáhle v nás niekto vie tieto pocity vyvolať.
Samozrejme, zaujímavejšie než to, že niekto cíti zranenie, zradu alebo nespravodlivosť, je, prečo to cíti. Lenže Kirchmann sa domnieva, že si príliš často myslíme, že za to môže ten druhý.
Striedanie partnerov nie je riešenie
Prečo? Ak necháme problémy nespracované a len striedame partnerov, rovnaké úlohy nás skôr či neskôr dostihnú, hovorí terapeut. Mnoho párov za ním prichádza s prianím, aby ich partnera zmenil.
Raz ho o radu prosil šesťdesiatnik, štvrtýkrát ženatý. Terapeut chcel vedieť, či sa jeho manželský problém vyskytol už v skorších vzťahoch. Pán rozpačito prikývol a potom sa rezignovane opýtal, či to nemal spracovať už so svojou prvou ženou. Kirchmann odpovedal - áno aj nie. Vtedy bol totiž ešte pevne presvedčený, že chyba je na strane manželky. A kým si toto niekto myslí, nemôže nič zmeniť.
Tie nešťastné vzorce ....
Ku vzorcom, ktoré ovplyvňujú náš výber partnera, sa vyjadruje aj nemecká psychologička Lisa Fischbachová, ktorá sa pýta, prečo nie sme schopní uhnúť zo vzorcov, hoci sme potom nešťastní?
"Ak neurotické obavy zostanú nevedomé, nútia nás k opakovaniu. Ak sme mali v detstve zlé skúsenosti so vzťahmi, ako dospelí potom máme obmedzenú vzťahovú kompetenciu. Preto reagujeme sklamaním, namiesto aby sme prevzali kontrolu, "tvrdí Fischbachová a nabáda k bilancii: Aké strachy a pocity vzťah sprevádzali? Aké boli základné konflikty? Aj dôvody rozchodu o niečom svedčia. Prebiehali rozchody podobne? Aké charakterové vlastnosti majú vaši partneri? Čím je pre vás človek zaujímavý? Správaním alebo je jeho príťažlivosť daná skôr vonkajšími znakmi? Ak preskúmate tieto kritériá, odhalíte, aké vzorce dané mierou ovplyvňujú vašu voľbu partnera.
Je to otázka nastavenia mozgu
Aj podľa českého kouča Aleša Kalinu ovplyvňuje zlé nastavenie mozgu všetky oblasti života, pochopiteľne aj výber partnera. Na svojich webových stránkach uvádza prípady osôb, ktorým chybné nastavenie robilo zo života peklo: opakované vzťahy s alkoholikom, žena - novodobá slúžka, ktorá si napriek úzkostlivému poriadku (či práve preto) partnera neudržala, a ženu, ktorá zakaždým rovnako skončila u tyrana, hoci tak spočiatku nevyzeral.
"Ľudia na stretnutiach, kam prichádzajú riešiť svoje vzťahové problémy, so mnou zdieľajú až neuveriteľné historky. Rozprávajú mi, ako si preto sľúbili, že taký typ partnera už nechcú ani vidieť, a onedlho skončili s rovnakým v jednej domácnosti, "tvrdí kouč.
Dôvodom toho, prečo nežijeme taký život či vzťah, aký by sme si priali, spočíva podľa neho v tom že neoceniteľnou silou svojho mozgu, podliehame napríklad tomu, čo o nás povedali blízke osoby. Žijeme podľa toho, čo máme zapísané v podvedomí. To však možno zmeniť ...
"Čo si zapíšeme do hlavy, sa bude diať aj naďalej. Kto si počas života zapísal, že sa nemôže na nikoho spoľahnúť, tak si nájde partnera, na ktorého sa len ťažko bude spoliehať. Kto si zapísal, že nie je dôležitý, ten si nájde partnera, ktorý ho bude považovať za nedôležitého. Kto sa ako dieťa cítil opustený, nájde si partnera, ktorý ho opustí. Kto si zapísal, že musí vždy uspokojiť svoje okolie, tak si nájde partnera, ktorý nebude mať nikdy dosť, "uvažuje Kalina a dodáva, že opakujeme naše staré vzorce tak dlho, kým ich neobjavíme a nezmeníme vo svoj prospech.
Ak teda práve ani vy nežijete tak, ako by ste chceli, majú pre vás odborníci dobrú správu: možno s tým niečo robiť. Ak sa chceme naozaj zmeniť, nezostáva nič iné, ako pustiť sa do síce zdĺhavej, zato ale užitočnej a zmysluplnej práce - práce na sebe.
