Prechádzka po lese, šuchot lístia a praskajúce konáre pod nohami sú skvelým relaxom. A príroda nás často ešte obdarí plným košíkom chutných prísad do praženice či kulajdy. Naše lesy sú pre hubárov hotovým rajom, najviac sa vyskytujú na Kysuciach, Orave, Liptove a v oblasti Tatier. Aké sú pre ne najvhodnejšie podmienky? Platí porekadlo „rastie ako huby po daždi“?
Podľa známej slovenskej meteorologičky Miriam Jarošovej potrebujú vlhké počasie, hľadať však huby v lese bezprostredne po tom, ako spŕchlo, je sizyfovská robota. Je lepšie pár dní počkať. „Na to, aby huba vyrástla, musí mať určité vlhkostné a teplotné podmienky. Tým, že sa u nás otepľuje a vyššie teploty nastupujú už skôr na jar a trvajú dlhšie, hubárska sezóna sa celkom slušne predĺžila.“ Ideálne podmienky na rast majú hríby už od apríla a trvajú až do októbra. Najväčšiu radosť zo zberu pociťujú hubári s príchodom nového školského roka. „Hlavná rastová vlna húb, kedy za vhodných poveternostných podmienok nájdeme najväčší počet druhov, býva na prelome septembra a októbra, zvyčajne počas babieho leta,“ vysvetľuje mykológ Ján Červenka s tým, že čo sa týka zberu, väčšina húb rastie niekoľko dní (4 – 8), je lepšie preto počkať. Len málo druhov vyrastie do 24 hodín. „Ak však rástli pred dažďom, budú rásť aj bezprostredne po daždi.“
Huby podľa jeho slov potrebujú vysokú vzdušnú vlhkosť, preto sa im najviac darí vo vlhkých oblastiach, u nás najmä na severe. „Rast húb závisí od pôdnej a vzdušnej vlhkosti, optimálneho rozsahu denných a nočných teplôt a tiež od pH pôdy či zastúpenia drevín,“ dodáva odborník.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Budíček o piatej
Podmienky sú ideálne, sezóna zahájená. Kedy vstať a čo si so sebou nezabudnúť zobrať? Hoci väčšina ľudí chodí zbierať v skorších hodinách, podľa Jána Červenku na tom vôbec nezáleží. Ranné vtáčatá majú akurát viac času na ich spracovanie. Môžu sa držať hesla – kto skôr príde, ten skôr melie. A doslovne – huby, napríklad bedle, sú totiž vynikajúce aj pomleté, možno ich pridávať ako chutnú prísadu do polievok či omáčok. Najlepší spoločník je košík, určite nebehajte po lese s igelitovým sáčkom. Huby sa môžu zapariť a začnú sa v nich množiť baktérie.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ihličnaté či listnaté
Podľa odborníkov sa nedá povedať, ktoré lesy sú vhodnejšie. Akurát na jar, kedy sú ihličnaté ešte príliš studené, sú lepšie listnaté. Na ihličnaté si treba počkať, kým rok pokročí a zahrejú sa. V každom biotope majú hríby iné nároky na prostredie a podnebie. „Aj na suchých, stepných miestach nájdeme množstvo húb, ktoré by sme ťažko hľadali v chladnejších a vlhkých oblastiach. Najviac húb rastie v lesoch, keďže väčšina druhov vyhľadáva vlhkú mikroklímu, ktorú vedia stromy lepšie zadržať. Vôbec nezáleží na tom, či sú listnaté alebo ihličnaté. Čím bohatšie sú na druhy drevín, tým viac druhov, viazaných na korene konkrétnych druhov drevín tam nájdeme,“ upresňuje Ján Červenka.
Ostrieľaní hubári majú svoje vychytené miesta, často ich však nechcú prezradiť. Igor, ktorý huby zbiera pravidelne, priznáva, že raz na to raz takmer doplatil. „Pred niekoľkými rokmi som v lese objavil miesto, kde rástlo množstvo bedlí. Keďže nebolo ďaleko od chodníka, skraja som ich vyzbieral s tým, že pre zvyšok prídem na druhý deň. Miesto som však tak dôkladne zamaskoval, že som potom sám nevedel, kde je. Hľadal som ho takmer hodinu,“ hovorí s úsmevom. Okrem bedlí má „v merítku“ aj iné druhy. Na jar začína mladými trúdnikmi šupinatými, začiatkom leta zbiera obľúbené dubáky či modráky. „V lete zvyknú byť aj bedle a kozáky, sem-tam nejaký masliak, na jeseň sa pripoja podpňovky a pôvabnice. Ak je teplejšia zima, nosím hlivy ustricovité, inak počas roka hlivy bukové. Nešpecializujem sa na čas ani druh, zbieram iba to, čo poznám, keď to práve rastie.“ Na suchohríby chodí na jeseň na Záhorie. „Viac druhov pokope má lepšiu chuť a vôňu a zmes je aj krajšia – farebnejšia.“
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Hovorí, že tento rok konečne ochutnal aj muchotrávku červenkastú, ktorá je výborná napríklad vyprážaná. „Bol som v lese s kamarátkou, ktorá ich zbiera. Sám ich však nezbieram, nechcem riskovať zámenu s muchotrávkou tigrovanou.“ Tá je jedovatá a už po pár hodinách pôsobí na centrálnu nervovú sústavu. Pri príznakoch ako sú halucinácie, kŕče či postupná strata vedomia, treba čo najskôr vyvolať zvracanie, piť veľa vody a vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Pri niektorých druhoch sa otrava prejaví až do 30-tich hodín od konzumácie. Treba byť opatrný, medzi hubami existuje množstvo dvojníkov. „Dôležité je poznať najmä smrteľne jedovaté druhy, medzi ktorými dominuje muchotrávka zelená (Amanita phalloides) či pavučinovec plyšový (Cortinarius orellanus). Mnohé druhy húb môžeme rozlíšiť len s pomocou mikroskopu, keďže voľným okom medzi nimi nenájdeme zreteľné rozdiely,“ hovorí mykológ s tým, že neexistuje žiadne univerzálne pravidlo na odlíšenie jedlých od nejedlých a jedovatých húb. „Rozlišovacie znaky húb treba mať dokonale naštudované už pred vstupom do lesa. Jedlosť húb sa neurčuje na základe vône, chuti či sfarbenia.“
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Na konzumáciu sú podľa neho vhodné všetky jedlé huby, hlavne tie, ktoré majú výraznú či výnimočnú chuť a arómu. Nemali by to byť prestarnuté huby, ktoré často bývajú aj ťažko stráviteľné.
Hubárčenie je pre mnohých relaxom. „Rád sa túlam po lesoch, v podstate si tam idem oddýchnuť a huby sú vlastne bonus. Nepotrebujem mať vždy plný košík, stačí pár kusov. Mám s lesom takú „dohodu“, vždy ho za tie huby trochu upracem. Niektorí ľudia si ho totiž často mýlia so smetiskom,“ hovorí Igor a my mu musíme dať za pravdu a zároveň nás aj trochu inšpiroval. Nabudúce, keď pôjdeme lesom, pribalíme si jednu tašku navyše. Nie na hríby, lebo tie sa predsa nenosia v igelitke, ale na smeti – svoje a prípadne aj tie, o ktoré cestou „zakopneme“.
