Wifi doma nevypína asi nikto, mobilné telefóny si so sebou nosíme už aj na toaletu, emaily kontrolujeme v pravidelných intervaloch a na sociálnych sieťach trávime podstatnú časť nášho voľného času. Ak týmito aktivitami denne trávime viac ako 3 hodiny, z odborného hľadiska máme problém. Medzi najčastejšie nelátkové závislosti, ktoré sa za posledné roky stali našimi tichými spolubývajúcimi, patria závislosť od internetu, televízie ale aj od mobilných telefónov. Radíme sem taktiež vorkoholizmus, šopoholizmus a neuveríte, no v psychológii je už celkom jasne definovaná aj závislosť od solária.
ZUZANA (27) som vorkoholička
"Pracujem 12 hodín denne, potrebujem to."
Som kozmetička a vizážistka, venujem sa celkovému stylingu, nechtovému dizajnu a tiež úprave vlasov. Mám vlastný salón s jediným zamestnancom-sebou. Túžila som po ňom dlho, od svojich 6 rokov. Už ako 12 ročná som upravovala maminu, tety, kamarátky. Asi som sa s tým narodila. Odjakživa ma fascinovala pokožka. To, ako pracuje, čo všetko sa s ňou dá robiť, ako sa o ňu starať, no aj to ako zo "škaredého káčatka" urobiť krásnu labuť.
Zrejme tu niekde sú počiatky mojej závislosti od práce. Začalo sa to nevinne, rozbiehala som vlastný biznis, navyše až v odbore, ktorý milujem, a tak pracovať od rána do večera mi vôbec nepripadalo zvláštne. Zrušiť dohodnuté stretnutie s kamarátkou alebo kino s priateľom mi v tej situácii pripadalo adekvátne. Neskôr som si hovorila, že pracovať treba, keď sú zákazníci, no a oddychovať potom, keď nebudú. Presne tak som to vysvetľovala kamošom, ktorí tomu nerozumeli a ich okruh sa rokmi zužoval. Dnes mám pár blízkych priateľov a zákazníkov toľko, že 5-6 dní v týždni pracujem 12 hodín denne s jednou krátkou, 15 min. prestávkou na obed.
Moja rodina je znepokojená. Pretože okrem salónu, chodím aj extérne líčiť do vzdialenejších miest. Ďalej háčkujem, štrikujem, maľujem obrazy a starám sa o svoju Facebookovú a webovú stránku. Aby som to povedala rovno, okrem 4 hodín, ktoré v noci prespím, sa zaoberám prácou. Ja v tom nič zlé nevidím, lebo mám svoju vysnívanú prácu a väčšina klientov ma dobíja energiou a zlepšuje mi náladu, no moji blízki mi stále prízvukujú, že by som mala spomaliť, lebo sa prepracujem. Úprimne ani neviem, Čo si pod pojmom prepracovanosť predstaviť, lebo vyčerpaná sa necítim ani náhodou. Práve naopak, nesvoja som, keď nepracujem. Vtedy som nervózna a prežívam intenzívny vnútorný nepokoj a stále myslím na prácu. Aj keď ležím doma v posteli, pracujem aspoň na počítači a komunikujem so svojimi zákazníčkami, radím im v ich problémoch. Priateľ tvrdí, že prácu uprednostňujem pred osobným životom, no ja si to nemyslím. Priznávam, niekedy sa to stane, ale nie vždy. Moja práca je pre mňa veľmi dôležitá a asi by som klamala, keby som povedala, že je u mňa až na treťom mieste...Ktovie možno raz, keď budem mať svoju rodinu a deti, tak sa to, zmení. A možno nájdem vzorec, ako to skombinovať.
Názor odborníka:
Psychológ, osobný tréner, motivátor Robert Krause: " Prítomné sú obranné mechanizmy, ako napr. popretie, ktoré je typické tým, že zatvárame oči pred skutočným stavom, ďalej sebaobviňovanie- výčitky a agresia voči sebe samému za správanie, ktoré je podľa nás neadekvátne, a tiež racionalizácia, čiže vysvetľovanie si neakceptovateľných reakcií prijateľným spôsobom. Zrejme je aj percepčná obrana, čiže potlačenie informácií, ktoré nechceme vnímať."