S Adamom sme sa poznali desať rokov. Dnes môžem povedať, že sme sa nepoznali. Chodili sme spolu tri a pol roka. Svadba bola krásna. Celá retro, vonku na lúke, mala som bodkované šaty a červený rúž. Bola dosť intímna a rodinná, jedlo sme mali vo forme rautu, spievali nám kamaráti. Bolo to v máji a vonku bola zima. Hostina bola v stanoch, takže keď sa zavreli, trošku sa to zlepšilo, ale dosť ľudí odišlo domov skôr.
Bohémi sú veľké decká, stále sa chcú na niečo tešiť
Manželstvo vydržalo presne na deň deväť mesiacov. Pred svadbou by som to nezistila, ale hneď po nej na mňa doľahla ťažoba tohto záväzku. Videli sme, že chceme od života každý niečo iné. Priznávam a beriem na seba vinu, že som sa vydávala s ružovými okuliarmi. Po svadbe som zistila, že Adam, bohužiaľ, nie je človek pre mňa. Sadol si doma a povedal, že si nebude hľadať prácu, keď svadobný salón tak dobre fachčí. Chcel byť umelcom, tak asi nebude chodiť do práce. Bol bohém, ale pred svadbou som si nechcela pripustiť, že jeho štýl života nezvládnem. Myslela som si, že keď sme sa vzali a chceme mať deti, začne si uvedomovať zodpovednosť. On ich chcel, čo mi nešlo dohromady. Bohémi sú veľké decká, stále sa chcú na niečo tešiť a tak to bolo aj u neho. Chcel pekný byt, mali sme. Chcel cestovať, cestovali sme. Chcel svadbu, bola. A čo teraz? No teraz je na rade dieťa. Stále chcel zažívať niečo nové.
Napísal mi, že mu chýbam, ale mne bolo bez neho dobre
Po svadbe povedal kamarátke, že som sa veľmi zmenila. Jasné, v očakávaní dieťaťa. Zmenili sme sa obaja, a to už sme dohromady nepasovali. Snažila som sa to riešiť a naznačovať mu, že by niečo mal robiť, ale z jeho strany prišla veľká vzbura. Vraj som ako cudzí človek, ktorý mu niečo prikazuje. Porozbíjal veci, držal mi päsť pri tvári a potom „aspoň rozflákal stôl, keď nemohol dať ranu mne.“ Kedykoľvek som vytiahla nejaký problém, jeho reakcia bola – tak sa rozveďme. Pre mňa bol rozvod vylúčený a myslím, že neveril, že by som ho bola schopná. No keď mi to povedal štvrtýkrát, odpovedala som mu – dobre. Po jednej takej hádke odišiel a ja som čakala, že si niečo zásadné uvedomí. Napísal mi, že mu chýbam, ale mne bolo bez neho dobre. Konečne som mohla dýchať.
Vtedy mizne láska, len čo stratíš rešpekt. Milovať nestačí
Čo som na ňom vlastne milovala? To, ako ma vedel rozosmiať. Boli sme najlepší parťáci na svete. Medzi nami to bola čistá chémia, len čo došlo na vážne veci, zistila som, že je dieťa. Keď prídeš z práce a nájdeš ho v rovnakej pozícií, ako keď si odchádzala...A k tomu má depresie, lebo chce tvoriť a vystavovať, ale nič pre to nerobí. Stratí u teba rešpekt. Tri mesiace som sa každý deň vracala zo salónu domov a vedome si opakovala – buď pozitívna. Dve vety od neho a bola som na dne. To bolo stále len Ty ma vôbec nepodporuješ. Vtedy mizne láska.
Stále som nosila prsteň, lebo som nechcela predstierať, že sa to nestalo
Keď sa po tom, čo odo mňa odišiel, po dvoch týždňoch vrátil, povedal mi, že o tom rozmýšľal. Čakala som na nejaký happyend v štýle – si moja žena, ideme do toho. Povedal mi, že nepôjde len tak niekde pracovať, pretože kto by bol šťastný z toho, že by makal niekde v Kauflande? Pokojne bude žrať ryžu, ale počká si na dobrú kariéru. Na deti máme čas. Bolo jasné, že ak chceme žiť, ako sme si žili, musíme pracovať obaja. Nakoniec sa objavili aj lži o tom, že rozposiela životopisy, a to znamenalo úplnú stratu dôvery. Toto som nechcela. Po pol roku manželstva sme sa dohodli, že sa odlúčime. Stále som nosila prsteň, pretože som nechcela predstierať, že sa to nestalo. Stalo sa, a bola to aj moja vina, že som do toho šla. Potom mi však ľudia začali hlásiť nejaké veci, keď videli, že už nie sme spolu. Povedzme, že som sa nemienila po nociach deliť o svojho manžela na sociálnych sieťach. Keď som ho s týmto zistením konfrontovala a on sa priznal, odložila som prsteň a podala žiadosť o rozvod. Po rozvode ma zastavovali dievčatá – To ty si bola vydatá za Adama? Buď rada, že už nie si.
Je to môj osudový muž, ale nie je to môj životný partner
Otázkou je, či ma miloval. Myslím, že nevie, čo je to milovať. Je to môj osudový muž, ale nie je to môj životný partner. Je mi ľúto, že sme si navzájom spôsobili takú bolesť. Nie je mi však ľúto, že som si tým prešla. Viem, že som tomu vzťahu dala všetko, ale už je to pasé. Nie som na neho nahnevaná. To som na seba, že som šla slepo za niečím, čo ma ťahalo. Mohla som od toho Adama ušetriť. V srdci mi ostane navždy, ale nemyslím na to. Mám pocit, že som našla samu seba a viem, čo chcem a čo nechcem. Uvedomila som si svoju cenu. Určite chcem mať deti a znovu sa vydať. Na to som nezanevrela. Len si druhýkrát dám veľký pozor.
Rok po rozvode Veronika radí:
1. Zakážte si rozprávať o tom, nesťažujte sa, nevŕtajte sa v tom donekonečna.
2. Hovorte s blízkymi a hovorte o budúcnosti.
3. Zhodnoťte si, kde ste teraz a kde by ste boli rady o rok. Čo chcete a čo nechcete.
4. Hľadajte duchovnú cestu – po svojom.
5. Nájdite v tom pozitíva. Napríklad, že ste z toho vyšli bez dieťaťa, ktoré by trpelo.
6. Urobte gesto nového začiatku. Potešte sa niečím. Choďte na nechty, zmeňte účes. Zvelebte si byt...
