„Mali by sme o tom viac hovoriť, aby pacienti i zdraví ľudia vedeli, že to neznamená koniec, ale iba jedno ťažšie obdobie života,“ vraví s presvedčením štvornásobná mama. Skôr ako rozpovieme príbeh Jasmíny Kolkovej, uvedieme, že nebude to spomínanie na obdobie, ktoré má dávno za sebou. Onkologická pacientka ho stále žije. Len pár dní predtým, ako sme rozhovor nahrávali, jej lekári oznámili, že uvažujú o zmene liečby. Trošku ju znepokojilo, čo sa deje, ale dôveruje im. Myslí pozitívne. A keď má sem-tam čierne myšlienky, manžel má pre ňu vždy toľko povzbudivých slov, že Jasmína nemá šancu sa opustiť. Chuť žiť predsa má. Obrovskú.
Cítila som, že to nebude dobré
Deti, deti, samé deti majú v jej živote špeciálne miesto. A nielen jej štyri, ktoré majú s manželom. Ale i tie, o ktoré sa stará v práci. Hoci 16 rokov robila na administratívno-technickej pozícii v tlačiarni etikiet v Bratislave, počas štvrtej materskej vedela, že by sa rada posunula inam. Doplnila si vzdelanie a pred piatimi rokmi nastúpila do zariadenia ako opatrovateľka postihnutých detí. „Na jednej strane som mala obavy, či to zvládnem, na strane druhej som sa tešila, že si plním sen aj v neskoršom veku. A zistila som, že deti mám naozaj rada, či zdravé, alebo hendikepované,“ vraví na úvod. Práve v práci, pri hre s nimi ostala zneistená. „Spoločne sme tancovali a keď som si položila ruku na hruď, zacítila som hrčku. Nad prsníkom. Ostala som v šoku. Zavolala som kolegyňu, či sa nemýlim. Stále to tam bolo. Už pred rokmi mi na preventívnej prehliadke našli hrčku v prsníku, ale išlo o nezhubný nádor. Nahovárala som si, že určite to bude ten istý scenár. Pomyslela som si, že som v menopauze, tak moje telo trošku zblblo,“ spomína na jeden z minuloročných augustových dní. Pritom mesiac predtým absolvovala „preventívku“ a výsledky boli ukážkové.
Tentoraz už bola do týždňa vo Fakultnej nemocnici Trnava a lekárka jej robila sono vyšetrenie. „Oznámila mi, že sa jej to nezdá, odobrala vzorku a dva týždne som čakala na výsledky. Už som nebola taká optimistická, bol tam veľký strach. Čím sa blížil termín, tým viac som cítila, že to nebude dobré. Hlava sa snažila byť pozitívna, ale vnútro to odmietalo.“
Pred deťmi som nerobila drámu
Do Trnavy cestovala s manželom Danielom. „V rádiu zrazu začali hovoriť o rakovine prsníka. Hovorím mu, toto je odpoveď. A naozaj to tak bolo. Bol to ako zlý sen. Ešte dva dni predtým mal môj tato mozgovú príhodu. Chystala som sa, že pôjdem za ním a budem rodičom pomáhať. Z rozhovoru s doktorkou som si nezapamätala veľa, ale dve veci mi utkveli. Prvá, že daný druh nálezu je veľmi agresívny a druhá, že sa mám sústrediť na seba, musím sa vyliečiť a nemám svoju pozornosť smerovať k otcovi, ktorý si už svoje odžil,“ hovorí o 24. septembri 2025 a plynulo prechádza k tomu, ako to oznámila manželovi, ktorý ju čakal na parkovisku a taktiež aj doma deťom. „Povedala som, že je to pozitívne. Slovo rakovina som určite nepoužila. Dodnes ho nevyslovujem nahlas, je to pre mňa niečo desivé. Pred deťmi som nerobila drámu. Oboznámila som ich s realitou. Netušila som, ako budem znášať liečbu, preto som ich radšej nachystala na to, že možno nebudem v plnej sile a nezvládnem všetko ako doposiaľ. Tvárili sa statočne, podporili ma, že to bude dobré. No dodnes neviem, čo im išlo v hlavách.“ Jasmína s manželom majú dvoch chlapcov a dve dievčatá: 25-ročného Filipa, študenta psychológie, o dva roky mladšiu Rebeku, ktorá študuje veterinu v Košiciach, 16-ročný Matúš by chcel pracovať v zdravotníctve a najmladšia Klára ukončila základnú školu.
Tmavovláska tvrdí, že pred deťmi bola statočná a nikdy neplakala, no pred manželom neraz vyjadrila obavy. „Upokojoval ma, aby som sa netrápila, že to zvládnem, no videla som strach v jeho očiach. Samozrejme, že som bola rozčarovaná, prečo sa to stalo práve mne. Nepijem, nefajčím, dávam si pozor na stravu – je to fér? Ale už som to pochopila. Život plynie, nespráva sa k nám podľa toho, akí sme ľudia,“ myslí si Jasmína Kolková, u ktorej sa pred troma rokmi objavila histamínová intolerancia a alergia na mlieko. Má sa poriadne na pozore, čo zje, aby ju následne nesužovali tráviace ťažkosti alebo pálenie v ústach. Naučilo ju to disciplíne.
Po chemoterapii mi tŕpli prsty
V lekárskej správe je uvedené triple negatívny karcinóm prsníka. „Onkologička mi vliala nádej, že tento typ nádoru dobre reaguje na liečbu. Úplne vymizne alebo sa podstatne zmenší. Dobrou správou bolo, že som nemala metastázy. Oboznámila ma s tým, že podstúpim liečbu chemoterapiou. Najskôr som dostala 12 dávok, neskôr ďalšie štyri, ktoré boli podstatne silnejšie. Po prvých mi bolo ťažko od žalúdka, potom nevoľnosti ustupovali. Cítila som brnenie v rukách a nohách, tŕpli mi prsty. Pomáhali mi upokojujúce lieky, ktoré mi podávali, lebo hlavne pred prvým podaním chemoterapie som bola nervózna. Lekárka mi prízvukovala, aké mimoriadne dôležité je psychické nastavenie. Telo nie je v takom pnutí a lepšie to zvládne,“ zdieľa vlastné skúsenosti. O krásne husté hnedé vlasy prišla asi po mesiaci. Postupne jej začali vypadávať a v novembri už bola takmer úplne bez nich. S úsmevom vraví, že sa podobala na Golluma z Pána prsteňov. „V novembri som sa opýtala najmladšej dcérky, či by mi vyholila hlavu. Čakala som zdesenie, ale ona sa naopak tešila, akou dôležitou úlohou som ju poverila. Nemôžem povedať, že by ma to psychicky zlomilo. Brala som to ako súčasť liečenia. Skôr mi prekážalo, že som na hlave stále musela niečo mať. A to nielen, keď som niekam išla. Aj doma som chodila v čiapke. Keď som sa totiž pozrela do zrkadla, hlava bez vlasov mi stále pripomínala, že som chorá. Šatku som odmietala. Keď si dáte šatku, všetci vedia, o aké ochorenie ide a netúžim byť takto v centre pozornosti,“ zveruje sa. Už niekoľko mesiacov nenosí ani čiapku.
Na jednom zo sedení s psychiatričkou sa dozvedela o projekte Ligy proti rakovine - Vystrihaj sa Slovensko. Vďaka nemu sa dostala k parochni zadarmo. „Je v takmer rovnakej farbe ako moje skutočné vlasy, ešte aj strih je skoro identický. Ani som neverila, ako mi to zdvihne sebavedomie. Necítim sa v nej čudne, som šťastná, že som sa na to dala nahovoriť. V parochni aspoň na chvíľku zabudnem, že som chorá. Vlásenkárka ma upozornila, aby som si dávala pozor na dážď a nezmokla som. Inak si parochňa nevyžaduje žiadnu špeciálnu starostlivosť. Neumývam ju. Keď vidím, že vlasy na nej sú mastné, ošetria ju vo vlásenkárstve,“ teší sa. Bez radosti však Jasmína medzi rečou spomenie, že koncom minulého roka sa rodina navždy rozlúčila s jej otcom. „Moja choroba ma uchránila od toho hrozného žiaľu a smútku. Určite by som sa viac trápila. Ani neviem, či bol schopný si uvedomiť, čím si prechádzam, lebo niekedy už nebol prítomný.“
Akoby som zrazu neexistovala
Po chemoterapiách nasledovala operácia. Koncom mája musela ísť pacientka pod nôž. Nebolo to však nič neočakávané. Onkologička ju o tom informovala už na začiatku. Vybrali jej zvyšok nádoru, ktorý sa zmenšil, no úplne nezmizol. Dobrá správa je, že do uzlín sa nerozšíril. Taktiež jej doktorka ešte vlani povedala, že teraz bude nasledovať ožarovanie a imunoterapia. Čo sa ale neočakávane zmenilo, je, že jej pridali chemoterapiu v tabletkách. „Táto zmena ma dosť zneistila, no na druhej strane vidím, že lekárom záleží na mne ako na pacientovi a snažia sa mi dať najlepšiu liečbu,“ vyjadruje vďaku celému zdravotníckemu personálu v trnavskej nemocnici za ich obetavosť, úsmev, povzbudenie a ľudskosť. „Je ťažké s tým žiť, neviem, či sa dá na to zvyknúť. Avšak snažím sa byť v pohode, lebo psychika je nesmierne dôležitá. Naozaj to nie je fráza. Má obrovský vplyv na liečbu. Nechcem, aby to zle vyznelo, ale choroba mi do života priniesla aj pozitíva. Hlavne v podobe toho, že sa do ničoho nenútim. Až teraz vidím, ako málo času som si kedysi venovala. Už si bez výčitiek oddýchnem, neriešim detaily, nehnevám sa, keď deti prídu s horšou známkou zo školy. Dôležité predsa je, nech sú zdravé,“ vyjadruje nahlas päťdesiatnička, ktorá je prvá v rodine s onkologickou diagnózou. Má chvíle, že o svojom osude potrebuje hovoriť viac, inokedy menej.
Niekedy sa jej však zdá, že zdraví ľudia len tápajú, ako pri stretnutí s onkopacientom zareagovať. „Pre mňa je najhoršie, keď vedia, čím si prechádzam, ale tvária sa, že nič. Podľa mňa je v poriadku opýtať sa, ako sa mám. Kto sa vo svojom okolí stretol s vážnou chorobou, väčšinou reaguje empatickejšie, vie povzbudiť. Stačí pár milých slov, človeku to pomôže. Niektorí sa tiež odmlčali, akoby som zrazu neexistovala, čo ma veľmi prekvapilo. Keď nechcete chorému zavolať, stačí poslať správu a odpíše, keď sa na to bude cítiť,“ povzbudzuje zdravých aj chorých Srbka narodená v slovenskej dedine Kysáč.
Vlasy musia byť aspoň 40-centimetrové
Strata vlasov patrí medzi najviditeľnejšie a psychicky najnáročnejšie dôsledky onkologickej liečby. Vďaka projektu Vystrihaj sa Slovensko bolo za 11 rokov onkologickým pacientkam vyrobených stoviek parochní na mieru, alebo si mohli zabezpečiť hotové, a to z ľudských či umelých vlasov. „Darované vlasy prichádzajú do Centra pomoci Ligy proti rakovine poštou, buď priamo od darcov, alebo prostredníctvom spolupracujúcich kaderníctiev. Tie poskytujú darovanie vlasov formou bezplatného strihania. Každý dar následne posudzuje spoluzakladateľka projektu a skúsená kaderníčka Zdenka Vrbová, ktorá rozhodne o ich ďalšom využití. Vlasy sa využívajú dvoma spôsobmi. Tie, ktoré spĺňajú potrebné kritériá, slúžia na výrobu parochní z ľudských vlasov. Ostatné sa odpredajú a výťažok z predaja pomáha financovať výrobu nových parochní, prípadne nákup už hotových,“ hovorí Lujza Černušková z Ligy proti rakovine.
Dve až tri parochne za mesiac
Na výrobu jednej parochne je spravidla potrebných päť až šesť darovaných minimálne 40 centimetrov dlhých copov od rôznych darcov. Vlasy však musia byť už na prvý pohľad zdravé, nefarbené a chemicky neupravované. Keďže výroba jednej parochne je precízna ručná práca, mesačne je možné vyrobiť približne dva až tri kusy. „Môže si o ňu požiadať každá onkologická pacientka prostredníctvom stránky projektu. K žiadosti je potrebné priložiť lekársku správu, ktorá nie je staršia ako tri mesiace,“ uvádza PR manažérka Lujza Černušková.
