Všimla som si, že si o mne šepkajú takmer všetky kolegyne. Nebolo ťažké to vycítiť. Len čo som sa totiž z nejakých dôvodov priblížila k ich hlúčiku, stíchli, akoby im na to dal niekto neviditeľný nejaký striktný povel. V takomto dusne sa nedalo pracovať, ale nechcela som na novom pracovisku vyvolávať spory. Čo som urobila, že im tak nesedím? Alebo ma nemaj v láske či ma ľutujú pre niečo, o čom neviem?
Lenže keby ma nemali rady, prečo by mi tak pomáhali s prácou? Vlastne sa ku mne správali skôr ako k chorej. Chodili okolo mňa po špičkách, boli zbytočne príliš úslužné, akoby ma pre niečo podľa nich veľmi závažné ľutovali.
Všimla som si, že sa so mnou prestali zhovárať predovšetkým na témy o mužoch a o problémoch s nimi. A keď som k tomu prirátala Júliu, ktorá sa mi doslova vyhýbala, a spomenula si na jej vystrašený pohľad na môj prstenník… konečne mi svitlo. Nevedela som odkiaľ, ale určite sa aj na toto moje nové pracovisko donieslo, že ma Marek občas vyfackal, ako tomu hovoril „preventívne“. A kolegyne si vzhľadom na môj prstienok asi myslia, že ho stále milujem a jeho správanie ospravedlňujem. Že sa nebodaj túžim k tomu človeku zasa vrátiť.
Lenže to sa dámy veľmi, veľmi mýlili! Jediný cit, ktorý som cítila, patril tomu kúsku kovu na mojom prste, aj to len preto, že sa mi páčil. Boli sme vtedy chudobní ako kostolné myši, a aby sme si s Markom mali pred oltárom čo na prsty nastoknúť, dal môj otec roztaviť prstienky, ktoré si pred rokmi vymenil s mamou. Ona sa totiž, žiaľ, mojej svadby nedožila. A ja ju v tom zlatom krúžku stále vidím, čo je jeden z ďalších dôvodov, pre ktorý ten prstienok nosím. Ak si však preto kolegyne myslia, že som zrelá na pomoc psychológa, dobre, dám ho dolu. Do práce ho nosiť nemusím.
Netrvalo to ani deň, keď sa pri mojom stole zastavila Ivana s nejakými dokumentmi a všimla si prstenník bez prsteňa.
„Veď vieš, rozvod,“ povedala som hneď, aby vedela, že táto téma nie je tabu. Vôbec nie je potrebné ma ľutovať!
„Je mi to ľúto. Ale chlapi sú hovädá a toto sa skrátka stáva. Vlastne častejšie, než by si človek myslel,“ povzbudivo ma pohladila po pleci.
„Už je to za mnou. Teraz myslím na budúcnosť,“ usmiala som sa na ňu.
V to popoludnie sa pri mojom stole ako duch zjavila aj Júlia.
„Dáme si spolu kávu?“ navrhla mi prekvapivo. A potom ešte prekvapivejšie dodala: „Máme si toho veľa čo povedať, myslím. Musím sa ti ospravedlniť.“
Za čo zase?! Zvedavosť zvíťazila, a tak som nemým prikývnutím súhlasila a nasledovala ju do kuchynky, kde v túto hodinu nebola ani noha. Júlia mlčky postavila šálku pod trysku kávovaru, chvíľu sme počúvali jeho syčanie, kým mi pokynula, aby som si sadla k plastovému stolíku.
Potom so sklopenými očami začala: „Lenka, vážne som nevedela, že je to tvoj muž.“
„Muž?“ zopakovala som nechápavo a ukazovákom som si – akosi podvedome – poškrabala prázdne miesto po prstienku.
„Úprimne, on tu v podniku nemá najlepšiu povesť. Vystriedal už viac dievčat z rôznych oddelení, ja som nebola jeho prvý zárez na pažbe, naozaj nie!“ obhajovala sa, zatiaľ čo som na ňu prihlúplo civela. Za Markom sa zlá povesť vliekla ako závoj, ale že by doletela až sem, do firmy na druhom konci mesta?! Navyše mi tu niečo nesedelo. Môj exmanžel bol všeličo, ale rozhodne nie záletník. Naozaj hovorí o ňom?
Keďže som mlčala, Júlia sa nadýchla a pokračovala v sebabičovaní: „Videli sme sa len párkrát. Potom prišiel s tým, že je ženatý. Ja som to nevedela, čestne! Vôbec nenosí prstienok. A keď potom presiaklo, že sa do firmy snaží niekoho pretlačiť. A prišla si ty. Chvíľu trvalo, kým mi docvaklo, že si jeho žena. Moja hlúposť, veď máte také nezvyčajné priezvisko.“
Áno, volám sa Vraždová. Pozostatok po mužovi, ktorý ma niekoľkokrát naozaj takmer zabil. Irónia osudu. Bola som si však istá, že sem do firmy jeho pazúry nesiahajú. A tak som Júlii konečne skočila do reči,
„Prepáč, ja naozaj neviem, o čom hovoríš! som rozvedená už pomerne dlho. Kvôli domácemu násiliu. Môj Marek… teda exmanžel, pracuje v stavebníctve. A sem ma rozhodne nepretlačil. Išla som normálne na konkurz, ktorý vypísalo vedenie.“
Júlia sa zarazila. „Ale Igor hovoril… Igor Vražda, z marketingu.“ Pokrútila som hlavou. „Nepoznám. Len zhoda mien. Aj keď dosť zvláštna.“
„Takže ty nie si jeho žena?! A ja už týždne nespím kvôli výčitkám! Si taká fajn ženská, mrzelo ma, že som ti ublížila. Chcela som ti povedať, akú tu má Igor povesť, ale kočky ma zastavili. Vraj to nie je moja vec. A keď si dnes prišla bez toho prstienka, myslela som si, že sa k tebe odniekiaľ donieslo, s akým kurevníkom si žila,“ vzdychla a ja som konečne pochopila to čudné správanie kolegýň. Mysleli si, že som ženou kolegu so zlou povesťou. Zaliala ma vlna vďačnosti za to, do akého úžasného kolektívu som sa dostala. Toľko ohľaduplnosti, aby mi neublížili, a môj vlastný manžel pritom… radšej na to nemyslieť.
Nakoniec sme sa tomu zasmiali a historku sme dali k dobru aj na firemnom večierku. Nečudo, že sa doniesla aj k môjmu menovcovi.
„Ahoj, manželka,“ oslovil ma raz na chodbe. Dali sme sa do reči a celkom sme si sadli. Odvtedy spolu flirtujeme. Ukazuje sa, že pán Vražda je slobodný muž, ktorý sa rád zabáva – ale Júlia chcela už po pár stretnutiach niečo viac, a preto si vymyslel, že má manželku. A tá žena, ktorú mal do firmy pretlačiť? To bola jeho sesternica.
Viem, že záletníčkou byť nechcem, ale teší ma, že má o mňa záujem. Navyše sú tu tie rovnaké priezviská. Možno s pánom Vraždom predsa len niekam zájdem. To ma nezabije.
