Ohúrená, to je prídavné meno, ktoré počas stretnutia v Holandsku Michaela používa veľakrát, keď hovorí o krajine, v ktorej momentálne žije, a rovnako tak o práci, ktorú robí. Veď čítajte ďalej a uvidíte, či svoje nadšenie prenesie aj na vás do takej miery, že budete mať chuť baliť kufre tentoraz na dovolenku do krajiny tulipánov.
Vysoký životný štandard
To, že je pomerne bežné získavať skúsenosti a zarábať v zahraničí, videla rodáčka zo Sokolian neďaleko Košíc už odmala. Jej dvaja starší súrodenci striedavo pracovali v gastre vo Švajčiarsku, v Rakúsku a Nemecku. Lákalo to i ju. No napriek tomu sa nerozhodla študovať na hotelovej akadémii, ale keďže k šminkám mala tiež vždy blízko, smerovala na školu, kde získala diplom ako kozmetička. „Myslela som si, že budem líčiť, lebo ako malá som sa maľovala mamkinými líčidlami a ako študentka som rada líčila kamarátky. Škola ma bavila, ale osnovy boli zastarané. Čokoľvek nové som chcela vedieť, musela som si to sama dohľadať,“ vraví o stredoškolských časoch dokonale upravená 33-ročná Michaela.
Z praxe maskérky ostal nateraz len vzdušný mrak. Všetko sa zmenilo po tom, keď v sedemnástich stretla Petra, ktorý už vtedy varil v jednom z hotelov v regióne Severné Holandsko. Doteraz sú spolu. Nielen ako partneri doma, ale i kolegovia z jednej brandže s tým rozdielom, že Peter tento odbor u nás aj vyštudoval. Na začiatku Michaelinej kariéry bol v mnohých ohľadoch i jej učiteľom.
„Pamätám si, že ako stredoškoláčka som v lete odišla brigádovať do Holandska na miesto, kde Peter robí dodnes. Je to už viac ako 14 rokov. Pomáhala som v kuchyni. Robila som, čo bolo potrebné. Keď sa leto skončilo, vtedajší šéfkuchár mi povedal, aby som prišla aj po absolvovaní školy. Od toho momentu som sa nevedela dočkať, kedy doštudujem,“ spomína s úsmevom a zároveň si vybavuje prvé dojmy z krajiny: „Bola som ohúrená. Všade naokolo veterné mlyny, na jar rozkvitnuté polia tulipánov, upravené okolie, pekná príroda. A hlavne je tu pokoj. Holanďania sa naozaj nikam neponáhľajú, stresujú sa minimálne. Je tu vysoký životný štandard a neženú sa len za prácou. Doprajú si oddych, výlety, prechádzky, vedia sa zabaviť.“
V holandčine ma stále niečo prekvapí
Desať rokov pracovala v hoteli, kde mala na starosti predjedlá. Keď ju povýšili na šéfku sekcie, tešila sa, že konečne bude môcť svoje kombinácie a gastronomické chute ponúknuť hosťom. Mimochodom, Michaela sa nikdy predtým doma nezvŕtala s obľubou pri sporáku. Až kolegovia, ktorí varili s vášňou, ju motivovali, aby sa zdokonaľovala, a tak v súkromí začala variť viac. Nielen variť, ale taktiež piecť. A rovnako sa naučila po holandsky.
Pritom do Holandska pricestovala s výbavou angličtiny. Treba však uviesť, že bez ohľadu na vek, viac alebo menej anglický jazyk ovláda v Holandsku každý. Domáca reč teda nie je nevyhnutná. „Chcela som však vedieť, čo bolo napísané v objednávkach, ktoré sme dostávali v holandčine. Na začiatku to boli len frázy, ako bez pridania omáčky, so syrom a podobne. Postupne som rozumela viac a viac. Ďakujem kolegom, že mi vždy s jazykom ochotne pomohli. Nikdy mi nedávali pocítiť, že som horšia, lebo ich reči nerozumiem. Výslovnosť holandčiny je náročná. Rozprávam síce plynulo, ale stále ma prekvapia slovíčka, s ktorými som sa nestretla. Pokiaľ ide o písomnú formu, v tej sa musím ešte zlepšovať,“ tvrdí. Určite jej v tom pomáha, že v reštaurácii Krelis, v ktorej pracuje tretí rok ako sous chef, čiže zástupkyňa šéfkuchára, komunikuje s dodávateľmi, so šéfkuchárom zostavuje jedálne lístky i ponuku dobrôt na svadby a eventy, ktoré sú u nich veľmi obľúbené.
Reštaurácia je totiž na brehu jazera Uitgeestermeer, ktoré obľubujú predovšetkým holandskí a nemeckí hostia. Človek sa tam cíti ako pri mori.
Hlavným jedlom je večera
Michaela počas našej návštevy v reštaurácii stíha komunikovať s učňami v kuchyni a dávať im inštrukcie, aby všetko zvládli. Stály kuchársky tím má u nich len troch členov, ostatní sú študenti. V Holandsku je bežnou praxou, že stredoškoláci pracujú v baroch, bufetoch alebo vykladajú tovar v supermarketoch. Okrem toho sa s majiteľom podniku Niekom Groenom zamýšľajú nad tým, či v jeho rodnej krajine existuje národná kuchyňa.
Debata sa končí so smiechom, že v tomto smere sa teda Holanďania nemajú čím chváliť. „Kultúra obedového menu tu neexistuje. Holanďania jedia na obed plnené sendviče. Hlavné jedlo je až večera. Ako snack k pivu si dávajú, samozrejme, syry a mäsové guľky bitterballen. S obľubou jedia stamppot, čiže zemiakovú kašu so zeleninou alebo s kyslou kapustou, k tomu párok a omáčku. Inak sú veľmi ovplyvnení francúzskou kuchyňou.
I preto trebárs varíme bouillabaisse, čo je rybacia polievka, a v najbližšom okolí ju nikde inde neponúkajú.“ Pôvodne bola pokrmom chudobných rybárov z Francúzska, dnes sa kuchári predbiehajú, kto ju urobí lepšie, a zároveň ide o jednu z najznámejších delikates francúzskej kuchyne. Ale inšpirovali sa taktiež Talianskom. Hostia majú v obľube tiramisu. Aby sa odlíšili od ostatných, svoju receptúru vylepšili. „Podávame ho s domácou zmrzlinou baileys, ktorú vyrábam. To je dezert, ktorý máme v ponuke hádam celoročne. Iné sa menia. Keď je sezóna bazy, robím bazový sorbet, limonádu alebo ju kombinujem v zákuskoch spolu s malinami,“ približuje Michaela, ktorá sa na Slovensko pravidelne vracia. Obyčajne dvakrát ročne. A už neraz do jedálneho lístka presadila aj niečo zo stredoeurópskych končín. „Piekla som medovník, varila som guláš. Chutilo,“ teší sa.
Chýbajú mi hory
Otvorená kuchyňa je trendy aj v tomto kúte sveta. Fajnšmekri, ktorí do podniku chodia, radi nakuknú všetkým kuchárom pod ruky a neraz vidia, ako blanšírujú krevety, pripravujú hovädzí steak alebo zdobia tanier remuládou. Nie je väčšia pocta pre kuchára, ako keď mu návštevník chce podať ruku za to, ako sa dobre najedol. „Filozofiou našej kuchyne je variť z čo najkvalitnejších surovín, to však neznamená, že všetko máme len od okolitých farmárov. Mnohí z nich majú také malé produkcie, že by nás nedokázali zásobiť. Ale preferujeme suroviny predovšetkým z Holandska,“ hovorí Michaela Suchá, ktorá je, ako opakuje, z krajiny ohúrená, no niečo by predsa len od nás preniesla i tam. „Chýbajú mi hory. Holandsko je rovné ako doska,“ smeje sa.
Inak jej pracovný týždeň pozostáva zo štyroch dní. Zvyšné má na regeneráciu. Vraví, že nálada na pracovisku je prvý základ úspechu. Dobre to vie aj majiteľ, preto preferuje zdravý stres, ale tlak na zamestnancov zbytočne nerobí. Sám má totiž skúsenosti ako čašník z michelinských reštaurácií, ktoré boli ocenené dvoma i troma hviezdičkami. To, čo sa tam naučil, je na nezaplatenie, no atmosféra bola doslova drsná. „Robil som čašníka. Niektorí z kolegov odchádzali takmer každý deň domov s plačom. Psychicky to nezvládali,“ pripája sa do rozhovoru. Po hviezde Michelin preto vo svojom podniku netúži. Keď ju tím dostane, všetko je ešte pod väčším drobnohľadom a nervozita je na dennom poriadku.
Reštaurácia s príbehom
Ešte kým sa s našou rodáčkou lúčime, zaujíma nás, či názov reštaurácie nesie v sebe aj nejaký význam. A tu je odpoveď: „Holandský vynálezca Cornelis Corneliszoon pochádzajúci z blízkej dedinky Uitgeest vynašiel mechanizované pílenie dreva za pomoci veterného mlyna. Bol to obrovský pokrok v holandskom lodnom priemysle. Zrazu sa všetko dialo šesťkrát rýchlejšie ako dovtedy. A keďže jeho prezývka bola Krelis, šírime jeho príbeh aj našim zákazníkom.“