„Hádam nepôjdeš v rifliach, preboha!“ zhrozila sa mama. „Nejdeš k táboráku, ale do reštaurácie. Prezleč sa do tých, čo nosíš do práce.“
Otec neochotne prehodil rifle cez stoličku a prezliekol sa. To už ho mama volala z chodby a ja som sa zabávala tým, ako komicky sú nervózni a ja tiež. O hodinu mal prísť Miloš.
„Nijaká párty, sľubuješ?“ uisťoval sa otec a ja som zdvihla dva prsty na znamenie prísahy. „Ani chlapci, je ti to jasné?“ pokračoval a ja som vážne prikývla.
Keď konečne odišli, začala som chystať pohostenie. Chuťovky, niečo sladké na stôl, filmy, ktoré sme plánovali pozerať. Celý večer sme potom s Milošom strávili v objatí pri sviečkach a do spálne sme sa premiestnili, až keď už bola skoro tma.
Okolo desiatej volal otec. „Dúfam, že ti nenapadne vymýšľať nejaké hlúposti,“ varoval ma. „Myslím tým večierky alebo tajné návštevy, vieš, čo som ti hovoril!“ zvýšil dramaticky hlas, tak som zívla a potom sa pokúsila o trošku otrávený tón.
„Bez obáv, tati, som tu úplne sama a už idem spať, nech mi to rýchlo utečie. Dobrú,“ v tej chvíli som mohla s pokojom na duši zhasnúť a mať Miloša celú noc iba pre seba.
„Ty si luhárka,“ zasmial sa Miloš a pritiahol ma k sebe do rodičovských perín. Bolo zrejmé, že spať tak skoro nepôjdeme, čakala nás veľmi, veľmi dlhá noc!
Ráno ma zobudilo svetlo zvonka. Bolo niečo okolo pol jedenástej, Miloš ešte spal a trošku chrápal, čo ma nemilo prekvapilo, ale pohľad na mužské telo, ležiace vedľa mňa, mi vyčarilo na tvári úsmev. Pripadala som si ako dospelá žena, ktorá chystá svojmu mužovi raňajky, a veľmi som si želala, aby to tak zostalo už navždy.