Môj život bol potom jedno veľké zúfalstvo. Nakoniec som sa vrátila k našim, nevedela som, kam inam ísť. Pracovala som vo výčape a po nociach plakala do vankúša pre svoju malú Riu a stratenú lásku. Jediné, čo ma držalo nad vodou, boli návštevy v dojčenskom ústave a neskôr v detskom domove. Malá napredovala a ja som bola pri jej prvom úsmeve aj jej prvých slovách. Sľubovala som jej, aj keď mojim slovám ešte nemohla rozumieť, že si ju jedného dňa vezmem k sebe, a robila som všetko pre to, aby som svoj sľub dodržala.
Postupne som znova začínala nachádzať pevnú pôdu pod nohami. Doba okolo sa menila, prišiel prevrat a ja som sa po piatich rokoch konečne postavila na nohy tak, že som sa bola schopná presťahovať sa do Bratislavy. Našetrila som si peniaze na to, aby som si mohla prenajať maličký byt. Konečne nastal čas pokúsiť sa získať dcéru späť.
Práve som vybaľovala škatule v mojom novom byte, keď sa pri dverách ozval zvonček. Otvorila som a neveriacky, vytreštene hľadela do Sanhithovej tváre.
„Myslela som, že už ťa nikdy neuvidím,“ plakala som od šťastia a od prekvapenia takmer nemohla chytiť dych.
„Veď som ti písal, že po teba prídem, keď budem môcť,“ šepkal a hladil ma nežne po vlasoch. Zistil si vraj cez kamaráta z internátu kontakt na moju kamarátku, ktorá mu dala adresu môjho nového podnájmu.
Strávili sme spolu krásnu noc a zistili, že ani päť rokov absolútneho odlúčenia našu lásku nijako neoslabilo. Na druhý deň sme mali naplánovanú návštevu v detskom domove. „Bude sa ti páčiť. Je nádherná,“ uisťovala som Sanhithu a nemohla sa dočkať chvíle, keď Riu uvidí. „Ahoj mami,“ zašeptala Ria hanblivo a ovinula okolo mňa rúčky.
„Ahoj miláčik, niekoho som ti priviedla,“ zajakávala som sa a odstúpila bokom, aby videla na muža, ktorý ticho stál za mnou. Sanhitha sa neponáhľal a kým Rii povedal, že je jej otec, dlho sa s ňou len hral.
Po dlhých mesiacoch nadišiel konečne okamih, keď sme si viezli naše dievčatko domov. Bol to najšťastnejší deň môjho života. Stále som nemohla veriť, že mám svoju rodinu pohromade, a ďakovala osudu, že nás so Sanhithom znova zviedol dohromady. Onedlho potom sa konala svadba. Mali sme tú najkrajšiu družičku zo všetkých a Ria len žiarila šťastím. Jediným tieňom na tom všetkým bol fakt, že na svadbe chýbali ako moji, tak Sanhithovi rodičia. Dokázala som odpustiť veľa, ale zradu v mojom najhoršom životnom období som skrátka mame a otcovi zabudnúť nevedela.