Ona v spolužití s rodičmi nevidela nijaký problém, ale ja som sa urputne bránil: „Miláčik, vieš, že by to nerobilo dobrotu. Poznáš predsa všetky tie hororové historky zo spolužitia dvoch generácií. Nemali by sme nijaké súkromie a stále by nám hovorili do života,“ hovoril som vševedúco. „No dovoľ?! To hovoríš o mojich rodičoch?“ opáčila Nina a tresla jedinými dverami, ktoré sme doma mali. Tými od kúpeľne. Išla sa upokojiť horúcim kúpeľom, aby ma nemusela minimálne hodinu vidieť.
A ja som už o chvíľu škrabal na dvere. „Pusť ma, prosím, dovnútra.“
„Chceš sa ospravedlniť?“
„Nie, ale potrebujem na vecko,“ úpel som.
„Tak to máš smolu,“ zahrmela moja drahá a začala si na celé kolo pospevovať, aby nemusela počúvať moje zúfalé pokusy o vpustenie do jej revíru.
„No tak áno, tak sa ospravedlňujem,“ zvolal som, keď už bolo takmer zle.
Kľúč v zámku zašramotil a a ja som vpadol do kúpeľne s toaletou ako veľká voda.
„Vážne nesúhlasíš s presťahovaním k našim z tejto príšerne mrňavej garsónky?“ začala Nina znova.
„Nesúhlasím, ale môžeme sa o tom porozprávať,“ povedal som lišiacky.
Odvtedy sme sa o tom zhovárali nespočetné ráz. Na jednej strane bola naša minigarsónka, v ktorej sme síce mali súkromie, ale platili za ňu nehorázne peniaze, na druhej ponuka Nininých rodičov, že nám prenechajú celé poschodie domu, a to úplne zadarmo. Proti tomu však stála absencii súkromia.
„Miláčik, ja jednoducho neverím tomu, že nám napríklad tvoja mamička nevletí do spálne, keď budeme v najlepšom,“ argumentoval som pri ďalšom nekonečnom hovore.
„Vieš, že je to nezmysel. Naši nie sú takí. Povedali, že sa dom rozdelí na dve nezávislé domácnosti, kde sa budeme navštevovať iba po vzájomnom pozvaní.“
Ten boj som nakoniec prehral a, čuduj sa svete, ukázalo sa, že Nina mala pravdu. Po štrnástich dňoch som si uvedomil, že som svokru so svokrom nezazrel ani kútikom oka. Keby som večer vzdialene nepočul ich televízor, myslel by som si, že sme v dome sami.
„Nie sú vaši na niečo urazení?“ spýtal som sa raz Niny.
„Prečo by mali byť urazení?“
„No je mi to nejaké podozrivé. Uvedomuješ si, že k nám ešte ani raz neprišli?“
„A prečo by chodili, keď sme ich nepozvali? Keď si ešte v práci, ja k nim občas zabehnem, dáme si kávu, porozprávame sa a je nám spolu fajn. Takže sa neboj, naši sú absolútne v pohode.“
Musel som uznať, že nič z toho, čoho som sa obával, nenastalo, naopak svokrovci sa správali viac ako korektne. Až raz cez víkend... Práve sme sa s Ninou vášnivo maznali v spálni, keď niekto bez zaklopania vrazil doprostred našich intímností.
„No, mami?“ žasla Nina a ja som znechutene zašepkal: „Vidíš, ja som ti to hovoril.“
To však už svokra vykríkla: „Rýchlo, otec skolaboval, asi je to infarkt.“
Vyleteli sme z postele a odviezli svokra do nemocnice. Bol to naozaj infarkt. Dostal sa z toho a ja som si uvedomil, že mám svokrovcov rád a že by mi ich prítomnosť chýbala. Som Nine vďačný, že sme sa k nim presťahovali. Kto by nám dnes s takou láskou strážil malého Janíka?
