dreamstime
StoryEditor

„Postaraj sa o moju ženu“: Tieto slová boli adresované najlepšiemu priateľovi môjho muža

30.04.2024, 20:00
Príbehy

Tieto slová boli adresované najlepšiemu priateľovi môjho muža. A tou ženou som bola ja! Spoveď našej čitateľky Ingrid (64).

„Sranda musí byť, aj keby otecka vešali!“ hovorieval s obľubou. Že to myslí úplne vážne, som sa presvedčila neraz, naposledy na jeho pohrebe.

„Kamilka, prosím ťa, túto obálku odovzdaj na pohrebe Tomášovi. Vie o tom. Je to skutočne dôležité! Ty ju však neotváraj!“ kládol mi na srdce pár týždňov pred smrťou. Mal vtedy iba štyridsaťšesť rokov. Dobre vedel, že ja by som na čítanie nemala silu. A naozaj som ani netušila, čo sa v obálke skrýva. Keby som bola vedela, čo ma čaká, bola by som si pred obradom dala nie jedného frťana slivovice, ale rovno celú fľašu. Pavol to vtedy naposledy „roztočil“… Na jeho želanie mu zahrali príšerné údernícke pesničky zo spartakiády z roku 1985. Neznášal ich, ale ešte viac neznášal sentiment.

„Radšej nech sa hanbíte a ste na mňa naštvaní, než aby ste všetci plakali. Ja som si život užil! Mal som najskvelejšiu ženu pod slnkom a vychovali sme spolu dve úžasné dcéry. Čo viac by som si mohol želať?“ obhajoval sa.

Jeho najlepší kamarát Tomáš mal prečítať reč, ktorú mu Pavol pripravil. Šlo o neoficiálny závet – aspoň tak to manžel nazval. Zdôraznil však, že aj tak ide o záväzný dokument, ku ktorého dodržaniu všetkých menovaných zaväzuje priateľstvo. Keď potom Tomáš čítal, čo komu Pavol odkazuje, plakali sme a smiali sa zároveň. Odkazoval rôznym ľuďom rôzne veci, do niektorých naposledy „pichol“, z ďalších si urobil žarty, iných dojal. Napríklad môjmu oteckovi odkázal svoje drahé rybárske udice a kúpil mu rybársky lístok na ďalší rok s tým, že si výslovne želá, aby aspoň jedno popoludnie v týždni strávil na rybách. Moja mamička škrípala zubami. Záľubu môjho otca v rybárčení totiž neznášala. Neznášala ani pach rýb a nemala rada, keď sa otec „flákal“ pol dňa pri vode. Otecko však bol v siedmom nebi, kvôli svojej žene kedysi rybárčiť prestal a náčinie predal. No keď si to želal nebožtík, nemohol ho predsa sklamať a moja mamička musela držať jazyk za zubami.

Aby si ju Pavol udobril, odkázal jej niekoľko fliaš vína zo svojej zbierky. Mama bola naoko ľahostajná, ale dobré víno mala veľmi rada… Viem, že jej to urobilo ohromnú radosť. No a v tomto duchu sa potom niesol celý prejav. Posledné vety však boli veľkým hltom aj pre rečníka, teda pre Tomáša. On mal totiž pre mňa vždy slabosť, pretože pred rokmi sa o mňa usiloval rovnako ako jeho najlepší kamarát, teda môj neskorší manžel. Aj keď sa mi v tom čase páčili obaja, dala som prednosť Pavlovi. Keď sa potom Tomášova reč evidentne blížila ku koncu, na okamih zmĺkol, prehltol naprázdno a celý červený čítal: „… a svoju báječnú Kamilku odkazujem do nežnej starostlivosti svojho najmilšieho priateľa. Kladiem mu na srdce, aby mladú vdovu občas pozval do kina či do divadla, alebo aspoň na víno, ktoré si pochopiteľne vypijú na moju pamiatku. Dúfam, že sa moja poslušná ženuška nebude vzpierať mojej poslednej vôli a bude sa usilovne snažiť, aby ma potešila!“

Nato zazneli tóny jedného z príšerných spartakiádnych hitov a ja som mala chuť Pavlovi poriadne vynadať. Poznal ma. Vedel, že sa mu podarí naposledy ma vytočiť – nechcel, aby som plakala. Ešte že bol Tomáš už niekoľko rokov rozvedený; jeho žena odišla z manželstva za inou ženou, bol z toho vtedy v mestečku riadny škandál, veď v tom čase to ešte nebolo bežné.

„Čo som mal robiť, Kamila? Dali nás dokopy rodičia, ja som sa do ženenia nehnal a ona do vydaja tiež nie. Nečudo, že nám to veľmi neklapalo. Keď mi to potom povedala, bolo mi zrazu jasných toľko vecí. Muselo to byť pre ňu celé roky veľmi ťažké. Veď vieš, že je z prísne veriacej rodiny,“ dozvedela som sa časom.

Tomáš však všetko ustál a so ženou zostali priatelia. Dokonca sa s ňou a s jej priateľkou stýkame dodnes. Vnúčatá im hovoria „tety“.

Dejstvo iba začínalo

Pavlove srandičky, a tá posledná tiež, však boli občas skutočne na zošalenie. A ani tentoraz to zďaleka nebol koniec príbehu, ktorého režisér už dávno nie je medzi nami. Týždeň po pohrebe mi zavolal Tomáš a trochu ospravedlňujúco sa spýtal, či niečo s dcérami nepotrebujeme. Dcéry boli takmer dospelé a obe čerstvo zaľúbené, čo im pomohlo prekonať najťažšie obdobie smútku, ale inak Tomáš trafil do čierneho. Práve nám totiž priviezli horu uhlia, ja som mala vytknutý členok a dievčatá niekde randili. A tak som sa premohla a poprosila ho o pomoc.

Týždeň po týždni, mesiac po mesiaci som zisťovala, ako neuveriteľne láskavého mal môj zosnulý manžel kamaráta. Tomáš síce nie je taký vtipkár, ako býval Pavol, naopak, je skôr vážny a uzavretý, ale má srdce na dlani a to mi učarovalo. Pavol ma poznal a musel tušiť, že si Tomáša časom pre jeho dobrotu obľúbim, že sa zblížime. Trvalo to však viac než dva roky. Potrebovala som spracovať smútok a zmieriť sa s tým, že tu Pavol nie je. Veľmi som ho milovala. Vlastne obaja sme ho „milovali“ a obaja sme si dávali čas. Tomáš sa potom skutočne snažil napĺňať manželov závet, a tak sme spolu občas šli do divadla alebo do kina, a dokonca sme spolu v priateľskom duchu strávili aj tri víkendy. Boli sme na bicykloch, s Tomášovými kamarátmi z priemyslovky na vode a v zime na lyžiach. V tom čase ešte vo všetkej počestnosti a v čisto priateľskom duchu. Zlom nastal vo chvíli, keď ochorela moja mladšia dcéra Mirka a ja som sa o ňu šialene bála.

Zdravotné problémy

Mesiace mala neznesiteľné bolesti hlavy a po sérii vyšetrení, ktoré mi pomohol vďaka známostiam zariadiť náš rodinný priateľ a anjel Tomáš, sa ukázalo, že má v hlave nejaký útvar. Našťastie išlo o nezhubnú cystu, ktorú však bolo nutné vyoperovať. O operovali ju v Bratislave a viezol ju tam Tomáš. Žiaľ, ja nešoférujem a on sa ponúkol, že nás obe odvezie. A zariadil aj to, že môžeme zadarmo prespať u jeho spolužiaka, ktorý náhodou býva kúsok od nemocnice. Nečakala som, že v byte budeme sami, spolužiak odišiel s rodinou na hory a my sme mali k dispozícii nádherný mezonetový byt s výhľadom na Bratislavu.

„Pripadám si ako niekde v luxusnom hoteli, je to tu krásne, veľmi ti za všetko ďakujem, Tomáš. Bez teba by pre mňa bolo všetko oveľa zložitejšie. Som taká šťastná, že bude Mirka v poriadku, a som šťastná, že ťa mám,“ povedala som celkom spontánne, keď sme prišli z nemocnice. V tej chvíli ma Tomáš objal a pobozkal. A ja som sa nebránila, naopak.

Bude to dvadsať rokov, čo sme s Tomášom partneri, a pätnásť rokov, čo máme spoločnú domácnosť a hospodárstvo. Celé tie roky som šťastná, vlastne som šťastná celý život, a to aj keď mi zomrel manžel a ja som relatívne mladá ovdovela. Vďaka môjmu úžasnému mužovi som sa to však snažila nebrať ako životnú krivdu a tragédiu, ale skrátka ako prirodzenú, aj keď bolestnú súčasť života.

„Kamilka, keď sa nejaké dvere zatvoria, iné sa zvyčajne otvoria, len niekedy musíš zobrať trochu odvahy a stlačiť kľučku. Nikdy v živote neprešľapuj pred dverami, ktorých prah túžiš prekročiť. Jednoducho ich otvor,“ hovorieval môj otecko a ja si to často opakujem.

 

Lekári vtedy dávali Pavlovi maximálne pol roka života, on si však nakoniec od určenia diagnózy vybojoval až tri roky a tri dni. Som presvedčená, že to bolo vďaka jeho nezdolnému optimizmu a aj poriadne čiernemu humoru

Tomáš bol už niekoľko rokov rozvedený. Jeho žena odišla z manželstva za inou, bol z toho vtedy v mestečku riadny škandál, veď v tom čase to ešte nebolo bežné. Tomáš bol však formát a všetko ustál.

Ingrid (64)

 

 

 

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
15. jún 2024 11:30