Radosť môže do našich životov priniesť aj náhodné stretnutie.dreamstime
StoryEditor

Láskyplné dohadzovačky: Radosť môže do našich životov priniesť aj náhodné stretnutie

25.04.2024, 14:00
Príbehy

Dobrí ľudia bývajú často na dosah, len o nich možno nevieme. Radosť a spokojnosť môže do našich životov priniesť aj náhodné stretnutie.

Na svoju Amálku som zostala sama. Každá samoživiteľka iste vie, čo to znamená. Otehotnela som z mladíckej nerozvážnosti. Verila som niekomu, kto si to nezaslúžil a nenávratne niekam zmizol. Amálku som si nechala a som šťastná, že ju mám. Lenže moji rodičia žijú na Orave a ja som si dala záväzok, že to v Bratislave zvládnem sama. Čo som si navarila, to si zjem. Po čase sa mi však postupne vybíjali baterky.

Po materskej som síce mala dobrú prácu ako asistentka v advokátskej kancelárii, ale pre reorganizáciu ma prepustili. Na úrad práce sa mi nechcelo, a tak som sa plná odhodlania posadila do pokladne supermarketu. Boli tam na mňa dobrí a upravili mi zmeny tak, aby som mohla Amálku vyzdvihovať zo škôlky, no aj tak ma časom začal umárať každodenný stres a počítanie každého eura.

Čoskoro mi však prišla pomoc v podobe staršej panej zo susedstva, ktorá nás s Amálkou často stretávala a vždy sa s nami dala do reči. A raz ma mimoriadne prekvapila: „Viete, pani Novotná, som na dôchodku, mám veľa času, a ak by ste chceli, veľmi rada vám budem Amálku vyzdvihovať. Po škôlke ju privediem domov a počkám s ňou, kým sa vrátite z práce.“ A za tú pomoc vôbec nič nechcela. Takže slovo dalo slovo a mne odpadla jedna veľká starosť. Teta Marta, ako ju Amálka volala, bola skutočne poklad. Nielenže dcérku vyzdvihovala, ale sa aj s ňou hrala, a keď som mávala popoludňajšie zmeny a vracala sa až neskôr večer, dávala ju aj spať. Amálka si tetu Martu obľúbila, a dokonca si želala, aby u nás bývala.

„To nejde, teta má svoj byt, veď vieš. Občas ťa tam predsa berie na návštevu,“ vysvetľovala som jej a ona sa s odmietnutím svojho nápadu ťažko zmierovala.

Vďaka pani Marte sa mi zlepšila nálada a svet som zase videla o niečo ružovejší.

Raz sme si Amálku mali s tetou Martou odovzdať na ihrisku. Boli sme dohovorené, že si ju vezme tak na dve hodiny k sebe, pretože ja som musela na triednu schôdzku do škôlky. Teta však neprišla. Po chvíli pri chodníku zastavilo auto, vystúpil z neho nejaký muž, začal sa obzerať okolo seba a potom ma oslovil.

Rozpačito som prikývla

„Som Peter Mareš, syn pani Marešovej. Idem namiesto nej.“ Na otáznik v mojich očiach vytiahol mobil: „Ona vám to vysvetlí sama.“ Keď sa pani Marta ozvala, mobil mi odovzdal. „Veľmi sa vám ospravedlňujem, dievčatá, ale mám doma haváriu, vytopila som susedu a čakám na opravára. Preto som požiadala syna, aby mi sem Amálku priviezol. Povedzte jej, že som upiekla čučoriedkový koláč.“

Na to rodičovské som musela, takže mi nezostávalo, len sa riadiť tetiným plánom. Pozrela som na hodinky.

„Je to však natesno, neviem, ako to stihnem,“ znervóznela som.

„A načo mám auto? Teraz vás hodím k mame, necháte u nej Amálku a potom vás odveziem, kam potrebujete,“ vyhlásil Martin syn pokojne, a tým vo mne vzbudil dôveru. A tak som súhlasila. Amálku som odovzdala a vrátila sa k autu. Najradšej by som sa bola išla peši, ale to už by som nestihla. A tak som pánovi Marešovi povedala adresu škôlky a on spustil navigáciu. Cestou sme rozpačito mlčali. Na predné sklo začal bubnovať dážď.

„Výnimočné situácie sa majú riešiť výnimočným spôsobom,“ povedal mi, keď auto zastavilo pred škôlkou. „Ja tu na vás počkám a zase vás odveziem k mame po malú.“

„Ale to nemusíte,“ namietla som.

„Lenže ja chcem. Mám tu notebook, vybavím si aspoň nejaké maily do práce. Za vami leží dáždnik,“ žmurkol na mňa.

Vďačne som po ňom siahla, svoj som pri sebe nemala, pretože ráno to na dážď nevyzeralo. Lialo ako z kanvy a musela som prejsť k budove dlhou záhradnou cestou.

Po hodine, keď som sa dozvedela, aká je Amálka šikovná a ako v triede pracujú na predškolskej výučbe, na mňa skutočne Peter Mareš v aute čakal. Keď som nastúpila, odložil notebook, naštartoval a začal rozprávať.

„Mama si Amálku veľmi obľúbila, stále mi o nej rozpráva. Vždy túžila po dievčatku a naháňala ma do ženenia, aby sa dočkala vnučky, a teraz s tým nejako prestala,“ usmial sa.

 

„Bývate niekde neďaleko?“ zaujímalo ma.

„Na druhom konci mesta, ale s mamou sa vídam často. Radi spolu hráme scrabble, to je náš spoločný koníček.“

„Už to skúšala aj s Amálkou, ale jej to ešte nejde,“ usmiala som sa pri spomienke, ako ma dcérka nútila prečítať jej pravidlá. Tá hra je však na päťročné dieťa poriadne zložitá.

Naša cesta plynula v príjemnom rozhovore. Keď mi Peter Mareš oznámil, že nás s Amálkou v tom daždi samozrejme odvezie domov, už som ani nič nenamietala. Znova som sa schovala pod dáždnik a bežala pre dcéru. Zistila som, že pani Marta sa opravára ešte nedočkala.

„Ahoj mamička,“ vítala ma veselo Amálka s ústami modrými od čučoriedkového koláča. Nemala si ju čím umyť, pretože voda bola zatvorená.

Teta jej podala vlhčený obrúsok a vyprevadila nás ku dverám.

„Peter je dobrý syn, som rada, že pomohol. Povedzte mu, že sem už potom nemusí, v pohode to zvládnem. Nedeje sa nijaká veľká katastrofa.“

A tak sme sa s Amálkou zviezli domov ako taxíkom.

„To je ale dobrý ujo, že, mami?“ Prikývla som a nielen to. Stále som cítila jeho blízkosť, keď nás obe schoval pod dáždnik a vyprevadil až k domovým dverám. Tá blízkosť mi bola viac než príjemná…

Potom vďaka mojim narodeninám o dva týždne dostali veci rýchly spád. V sobotu teta Marta priniesla vlastnoručne upečenú tortu, s Amálkou naň zapichli číslicu 29, položili okolo nej zabalené darčeky a obe stále sledovali hodiny v kuchyni. Bolo mi to čudné, pretože sme nikoho ďalšieho nečakali

Zrazu sa z predsiene ozval zvonček.

Keď som otvorila, stál tam Peter Mareš s obrovskou kyticou v ruke. Amálka sa k nemu hneď vrhla, ako by sa dávno poznali.

„Ahoj, ujo. Júú, to je ale kvetiniek!“

„Prišiel som vám zaželať všetko najlepšie k narodeninám,“ odovzdal mi kyticu a ja som ho pozvala ďalej. Toto prekvapenie som skutočne nečakala. Až neskôr som sa dozvedela, že to mala na svedomí moja dcérka. Ujo Peter sa jej vtedy v daždi tak zapáčil, že o ňom od tety Marty stále niečo vyzvedala. Jej záujem padol na úrodnú pôdu, a tak sa spolu dohovorili, že mu Amálka z tetinho mobilu zavolá a pozve ho na mamičkine narodeniny. A on pozvanie veľmi ochotne prijal. Celé dva týždne si vraj lámal hlavu, ako sa ku mne znova dostať, aby to nebolo trápne, a Amálka jeho dilemu vyriešila.

Verte neverte, pred tromi mesiacmi sme sa vzali a teraz spolu čakáme bábätko. Tetu Martu Amálka premenovala na babku Martu, a aj keď s nami nebýva, dokonale plní babkovské poslanie. Zato my sme sa s Amálkou presťahovali do Petrovho väčšieho bytu.

Zatiaľ nevieme, či čakáme chalana, alebo dievča.

„Veď je to jedno, len nech je to pokojne chalan,“ hovorí babka Marta. „Ja už predsa jednu vnučku mám.“

​Sandra 34

 

 

 

 

 

 

 

 

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
15. jún 2024 11:30