Vzala som tašku s tým, že mám pred sebou poriadny nákup na sobotu a nedeľu. Chcela som manželovi povedať, že idem nakúpiť, ale on ako vždy sedel pred televíziou a hypnotizoval futbalový zápas. Nebola s ním nijaká zábava, zaujímala ho len tá televízia. Mávla som teda rukou a išla. Jemu stačí tá jeho debna, nič iné ho nezaujíma.
Cestou som v duchu riešila, čo nesmiem zabudnúť kúpiť a z premýšľania ma vyrušil asi päťdesiatročný elegantný muž.
„Dobrý deň, neviete náhodou, kadiaľ by som sa dostal…“ vyslovil názov ulice aj číslo domu. S úsmevom som mu povedala, že náhodou viem, pretože tam bývam. A ochotne som ho navigovala.
Keď pán zistil, že v tom dome bývam aj ja, pookrial a začal zisťovať, či je to ten dom s „privátom“.
Uvedomila som si, že na jednom zvončeku som si naozaj taký nápis všimla, ale netušila som, na čo slúži. Pán sa mi zveril, že tam ide na inzerát, zaujímal sa, či viem, kto tam chodí a čo je to za ľudí. Nemala som ani tušenie, a tak som konštatovala, že si v dome nič veľmi nevšímam. Poďakoval, rozlúčili sme sa a každý z nás šiel po svojom.
O chvíľu som za sebou počula rýchle kroky. Otočila som sa a za mnou stál môj známy neznámy. Trochu ma prekvapilo, čo môže ešte chcieť, ale on šiel rovno na vec.
„Viete, pani, s vami sa mi veľmi dobre rozprávalo, ste pekná a už na pohľadu solídna žena, ja by som vám tie peniaze tiež dal, keby ste so mnou išli. Na cene by sme sa dohodli.“
