Čo bolo pre Teba najťažšie ako pre človeka, ktorý musí čeliť zisteniu, že jeho blízkeho sa rakovina bezprostredne dotýka?
Keď vám diagnostikujú blízkeho, najťažšie je asi pochopiť v sebe, že jeho rakovina je jeho cesta. Aspoň u mňa bol toto najťažší moment. Mala som v sebe silný pocit zodpovednosti za sestru a chcela som to všetko vyriešiť za ňu a nedbala by som to celé aj prevziať na seba namiesto nej, keby sa to dalo. Pochopiť, že jej rakovina je jej cesta a lekcia, ktorou si z nejakého dôvodu potrebuje prejsť predovšetkým ona, bolo pre mňa asi to najťažšie.
Z čoho si mala najväčší strach, či obavy?
Môj najväčší strach bol, že neprežije deväť hodinovú operáciu a ja tam nijako nedokážem pomôcť. Proste, že ju stratím a nebudem mať možnosť to ovplyvniť. A tiež som sa bála, že ak to aj prežije, že čo ak nenájde v sebe silu pochopiť a prijať svoju chorobu, ako jej s tým celým budem schopná ja potom pomôcť, ak by to vzdala ona sama v sebe? Našťastie sa nevyplnila ani jedna z týchto mojich obáv. Sestra zvládla operáciu úplne skvele a tiež prijatie a pochopenie svojej choroby. Nastavila sa na cestu uzdravovania naozaj perfektne. Som nesmierne vďačná a šťastná za to, ako to celé poňala a ako sa k tomu postavila.
Čo bolo na celom tom období, cez diagnostikovanie rakoviny, liečbu až po čakanie či bude všetko v poriadku pre Teba najťažšie?
Asi najťažší bol vždy strach a pocit neistoty na začiatku. Keď jej začali robiť prvé kontrolné magnetické rezonancie po liečbe, tam som mala naozaj strach z tých prvých výsledkov, ktoré mali ukázať či liečba zabrala. Za tie roky sme sa už naučili ako rodina s týmto strachom pracovať a hlavne pri čakaní na výsledky, ktoré zažívame ako rodina každého pol roka, kedy má moja sestra magnetickú rezonanciu. Naučili sme sa naozaj žiť celé tie týždne čakania naše bežné životy a jej výsledky riešime až v momente, kedy ich reálne dostaneme do rúk. Pochopili sme, že strachovať sa vopred nám nijako nepomôže, akurát by nás to oslabilo. A to pre seba nikto z nás nechce.