Katarína Benkovásúkromný archív/Katarína Benková
StoryEditor

Autorka Katarína Benková: K napísaniu knihy ju inšpiroval vlastný život, ktorý jej nadelil jednu ranu za druhou

29.11.2023, 14:00
Príbehy

Katarína Benková (41) je autorkou knihy „Kým dýcham žijem“. K jej napísaniu ju inšpiroval vlastný život. Osud si pre ňu a jej rodinu pripravil niekoľko krutých rán. Aj napriek tomu mu čelila so vztýčenou hlavou. Dnes chce práve prostredníctvom knihy pomôcť všetkým, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii, v ktorej sa ona sama ocitla už niekoľkokrát. Čo ju k tomu viedlo? Akú mala motiváciu a čím všetkým si musela prejsť?

Rozhodla si sa napísať knihu, ktorej téma nie je práve jednoduchá. Čo Ťa k tomu viedlo?

Vlastný život. Osobné dlhoročné skúsenosti s rakovinou a presvedčenie, že takáto kniha je extrémne potrebná. Sama som si prešla tým, aké to je, mať v rodine onkologického pacienta, alebo sa liečiť z choroby, ktorá vykazuje symptómy tej diagnózy, ktorú neplánuješ nikdy dostať.

Viem, aké to je, čakať na výsledky histológie a tŕpnuť, či to bude zhubné alebo nezhubné. Vyskúšala som si to nielen cez vlastnú skúsenosť pri mojom ochorení lymfatických uzlín, ale aj pri rakovine mojej maminy a aj mojej mladšej sestry. A ešte aj pri niekoľkých mojich blízkych priateľoch. Ja sama by som kedysi takúto knihu veľmi potrebovala. Knihu, ktorá by mi povedala veľmi jasne a zrozumiteľne, čo mám krok za krokom urobiť, aby som rakovinu vedela psychicky ľahšie zvládať.

Našla som množstvo kníh, ktoré však boli buď odborné psychologické a čítali sa mi v tej situácii dosť ťažko. Alebo som nachádzala ezoterické knihy, ktoré mi v tej situácii prišli ako príliš spirituálne a v tom čase boli pre mňa ťažko uveriteľné. Ja som potrebovala reálnu knihu, ktorá bude napísaná zrozumiteľne, jasne a zároveň v nej nájdem láskavý prístup a povzbudenie, podporu a tiež svetielko nádeje.

Aký bol Tvoj prvý stret s rakovinou?

Mala som deväť rokov, keď diagnostikovali moju maminu na karcinóm prsníka v terminálnom štádiu. Lekári jej okrem jej diagnózy uštedrili aj nemilú prognózu. Ich ortieľ znel: “Máte 3 mesiace života”. Pre maminu, ktorá bola na nás tri deti sama, to bola ťažká rana.

Náš ocino krátko po jej diagnostikovaní náhle zomrel, takže ostala na nás deti vo veku 6, 12 a 14 rokov, len ona sama. Vdova diagnostikovaná na rakovinu, s otrasnou prognózou. No mamina sa rozhodla svoju prognózu jednoducho neakceptovať. Rešpektovala svoju diagnózu a aj medicínsku liečbu zo strany lekárov, no svojím konaním a myslením sa rozhodla neakceptovať svoju nelichotivú prognózu a urobiť zo svojej strany všetko, čo sa dá. Mamina tu s nami bola ešte 7 úžasných rokov.

Celých tých sedem rokov som sa popri nej učila, ako si pacient môže aj sám pomáhať popri medicínskej liečbe, aby sa uzdravoval. Učila ma postupne všetky kroky, ktoré viedli k reálnemu popretiu jej prognózy. Ukázala mi, akú moc má myseľ, ako spolupracuje myseľ s telom, ako dokáže pomáhať aj alternatívna medicína, ako sa správne starať o telo, ako správne jesť, či dýchať a veľa iných vecí. To obdobie medzi mojim deviatym a šestnástym rokom života boli pre mňa naozaj kľúčové. Možno ma nestihla naučiť ako mám navariť špičkovú sviečkovú, ona ma učila oveľa podstatnejšie veci pre môj ďalší život. Akoby už vtedy vedela, že to raz budem potrebovať.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
23. február 2024 15:20