Objali sme sa ako vždy, keď sme si urobili čas na dámske popoludňajšie posedenie. Oľga bola moja najlepšia kamarátka, vždy ma dokázala povzbudiť, len ma mrzelo, ako málo podobných stretnutí v poslednom čase zvládame. Som dvojnásobná babka, Oľga je na tom podobne, a tak prvá reč prišla práve na tých malých faganov. Čo už vedia, ako rastú…
„Veronikin Janko je neuveriteľne rozumný, miluje karty, stolné hry a vo svojom veku hrá už aj šach!“ pochválila som päťročného dcérinho syna. Potom však prišla reč na Mariánovho Michala. Oľga mi závidela, že mojich vnukov od seba delí iba o rok, takže sa spolu môžu hrať. Ja som sa však stretnutiam tých dvoch zásadne vyhýbala, pretože je medzi nimi priepastný rozdiel. „Simona výchovu veľmi nezvláda,“ vzdychla som. „Keď sú chlapci u nás, chce sa mi plakať. Kým Janko sedí, zhovára sa s nami, rozoberá témy do hĺbky, Miško len pobehuje okolo, hlasno melie piate cez deviate, dožaduje sa lopty alebo čohokoľvek, s čím by mohol šermovať alebo do toho aspoň kopať.“
Bolo to veľmi stručné zhrnutie rozdielov, ktoré som videla medzi deťmi a ktoré ma desili. Oľge to však na vytvoreniu správneho názoru nestačilo.
„Sú to deti, každé má inú povahu. Aj od jednej matky býva jedno z detí pokojné a s druhým šijú čerti. Nemôžeš ich porovnávať, len by si tomu druhému ublížila,“ namietla.
V jej hlase som vycítila nádych kritiky, tak som sa rozhodla vysvetliť jej, o čo presne ide.
„Na vine je skôr nevesta než malý Miško. Naša Veronika zostala s Jankom doma až do štyroch rokov, ale nevesta sa rozhodla, že hneď po skončení materskej už musí zase pracovať. A Miškovi sa málo venuje,“ vysvetľovala som.
Oľga namietla, či to nebude tým, že moja dcéra už nespláca hypotéku, žijú vo svojom, jej muž ako žiadaný architekt zarába veľa peňazí, ale situácia môjho Mariána a nevesty je trochu iná.
„To je presne ono! Simona Mariánovi stále vyčíta, že málo zarába, on chodí z práce strhaný, malého sotva vidí, ale hlavne že majú dom na hypotéku!“ mávla som rukou a dlaňou zavadila o lyžičku v káve, až som ju takmer rozliala. „Zato naša Veronika sa má skvele. Jej Karol veľa zarába, to vieš, tie stavby všade okolo, stále je čo robiť. Perfektne zabezpečí rodinu, takže Veronika nemusí chodiť do práce.“ Vytiahla som mobil a našla niekoľko fotiek, ktoré mi dcéra nedávno poslala z Egypta, kam šla na chladné dni s kamarátkou.
„Veľmi pekné,“ prikývla Oľga. „A boli niekde aj Marián so Simonou?“ spýtala sa.
„Áno, v Chorvátsku. Ibaže, žiaľ, nešli spolu. Predstav si, že Simona šla so svojou matkou. Marián celý rok maká a potom sponzoruje dovolenku svokre!“
„Myslela som, že tvoj syn je alergický na slnko, preto sa mu vyhýba,“ namietla Oľga a mňa už smer jej otázok začínal štvať.
„Nie, to nebude tým,“ pokrútila som hlavou a vysvetlila jej, že Simona je so svojou matkou stále. „Takú nevestu mi bol čert dlžný,“ uzavrela som a chcela zmeniť tému, ale Oľga ma nenechala.
„Nenapadlo ti, že by si sa na to niekedy pozrela z inej strany?“ spýtala sa. „Tvoj syn podniká v drevovýrobe, je v práci od rána do večera, ale so Simonou sú manželia len päť rokov, takže dom zatiaľ spláca. Karol, tvoj zať, je v práci tiež od nevidím do nevidím, ale s Veronikou žijú už pätnásť rokov, syna mali neskoro, a dom už majú zaplatený. Nevidíš ten rozdiel?“
„Nevidím,“ odsekla som.
„Bingo!“ plesla sa Oľga dlaňou do kolena. „Ja totiž tiež nie. Počuješ vôbec, čo hovoríš? Veronika išla s kamarátkou do Egypta, Simona s mamou do Chorvátska. To je predsa rovnaká situácia! Sťažuješ sa, že je nevesta stále s matkou. To však Veronika tiež, nie?!“