Iva ma pozvala na vianočný karneval s tým, že vezmeme aj Ninu. V piatok o siedmej mi vraj zatrúbi pod oknom, tak nech nemeškám. Nemeškala som a ona sa pri pohľade na môj kráľovský šat od miestnych ochotníkov zasmiala: „Ako sa chceš vojsť do môjho miniautíčka?“ Vošla som sa a na maškarnom bolo. šetko perfektné. Keď sme si zadychčané z tanca sadli k stolu, Iva do mňa drgla. „Aha, nie si tu jediná vyslovene rozprávková postava. Tamto je kráľ! Môže to byť znamenie! Kráľ a kráľovná. Taká vianočná rozprávka. Choď za ním,“ snažila sa ma popostrčiť.“ „Čo blázniš? O nijakého chlapa nestojím,“ zavrčala som a šla k baru po drink. „Môžem vás na niečo pozvať, moja kráľovná?“ začula som vtom. Pozrela som sa najprv na Ivu, ktorá mi ukazovala zovreté palce. Bolo jasné, že je to jej práca. Až potom som sa otočila úplne. „Moja kráľovná,“ zopakoval muž, kľakol si, no pritom mu cukalo kútikmi úst.
Rozohrali hru
„Môj kráľ,“ pristúpila som na hru, a zároveň sa ho chcela zbaviť: „Tie sivé vlasy sú súčasťou prevleku?“ spýtala om sa drzo. „Nie, tie značia vek a múdrosť. A aj tvrdú životnú skúsenosť, povedal by som,“ prekvapil ma. „Pozvem vás na pohár lahodného moku?“ vrátil sa do úlohy a ja som prikývla. „Žena mi ušla, dostával som sa z toho štyri roky. Viete, spoloční známi, rodina,“ spovedal sa Eduard, ako sa predstavil. Kontrovala som mu svojím životným príbehom, plným mnohých sklamaní v láske a nedôvery k mužskému pokoleniu. „To je škoda, že už mužom neveríte. Celkom sa mi páčite. A myslím, že to nebude len tým honosným kostýmom,“ usmial sa. „Keby ste sa so mnou chceli niekedy porozprávať, dám vám vizitku,“ podal mi kartičku, pobozkal ruku a odišiel. Nasledoval výsluch od kamarátok, ktorým som vlastne nemala čo povedať, aj keď som toho kráľa mala plnú hlavu. Chystám sa na prechádzku. Keby ste sa chceli stretnúť, nájdete ma blúdiť v parku, napísala som mu asi dva dni potom.
Kráľ pre kráľovnú
Veľmi rád, odpovedal okamžite. „Bukréta pre kráľovnú,“ povedal, podával mi kvety, sotva ma zbadal. Bavili sme sa o všetkom možnom, hlavne o tom, že sme si vzájomne sympatickí, ale máme zároveň strach spolu hovoriť. „Ste taká panovačná, ako kráľovné zväčša bývajú?“ pýtal sa Edo otvorene. „A vy? Ste rovnaký akí sú všetci králi sveta?“ zasmiala som sa. „Navrhujem lepšie sa spoznať a potom sa uvidí,“ uzavrel a ja som súhlasila. A urobila som dobre. Každé naše stretnutie bolo plné úprimnosti, milých slov. Edo mi robil radosť a ja som ju robila jemu. Aj napriek všetkému predchádzajúcemu trápeniu som našla muža, ktorý mi hádam bude oporou. Svojho kráľa, ktorý ma každé ráno budí konštatovaním, že som jeho.