Prvýkrát mi to, že by sa môj manžel nemusel vyliečiť, napadlo, keď som počula slovo rakovina. Pri tomto slove asi každému človeku v prvom momente napadne smrť. Trvalo to len okamih, hneď som začala myslieť pozitívne a veriť, že sa vylieči. Zozačiatku bolo všetko v poriadku, zlom nastal, keď ochrnul a ostal ležať. Vtedy, niekde tam vzadu, sa znovu vynárala aj tá možnosť, že sa nemusí vyliečiť, i keď do poslednej sekundy som verila, že bude žiť. Dokonca aj vtedy, keď už to bolo nezvratné. Keď ostal ochrnutý, tak nechcel ísť domov. Mali sme 7-mesačné dvojičky a dve staršie deti, 4- a 7-ročné. Nechcel byť ešte aj on na príťaž, a tak sme mu našli ubytovanie v jednom zariadení, kde som za ním dennodenne chodila.
Tatinko zomrel...
Posledný týždeň som ho zobrala domov, myslela som si, že domáce prostredie mu pomôže. Mal dni, keď už nespoznával deti ani mňa. Bolo to veľmi ťažké. Posledný deň však presne vedel, kde je, aj kto som ja. Stále som mu opakovala, ako veľmi ho potrebujem, ja aj deti, a ako veľmi ho ľúbime... Pamätám si, keď som deťom povedala, že tatinko zomrel. Plakali tak, ako som ich dovtedy ešte nikdy nepočula plakať. Starší syn sa uzavrel do seba a dlho o tom nehovoril. Dcéra ho zas spomínala denne, stále kývala do nebíčka tatinkovi a spomínala na zážitky s ním. Prvé dni po pohrebe? Stále som čakala, že sa vráti. vôli deťom som musela byť silná, ale noci boli ťažké. Ostalo ticho, tma a smútok na duši aj v srdiečku. V týchto ťažkých chvíľach mi veľmi pomohli rodina a priatelia. Pomáhali mi či už doma s deťmi a domácnosťou, alebo s rozvozom detí do školy, škôlky, na krúžky. Vlastne mi pomáhajú dodnes a ja som im za to nesmierne vďačná.
Utriem slzy a idem ďalej
Aj prvé Vianoce bez neho boli iné. Musela som odísť z domu. Zbalila som deti, zavolala kamarátku a išli sme do Tatier. Nevedela som si predstaviť, že strávime tieto sviatky doma. Myslím si, že to bolo to najlepšie pre nás všetkých. Leto už bolo pokojnejšie. Dovolenku sme strávili s mojou maminou pri mori a na výlety sme chodili s priateľmi. Vždy nás bolo viac a aj keď prišli smutné chvíľky, zvládli sme to. Keď mi bolo smutno, tak som si poplakala, utrela slzy a išla ďalej. V podstate som ani nemala na výber, musela som ďalej žiť, hlavne pre deti. Jedna z vecí, ktoré ma zaskočili, boli praktické činnosti. Všetko, čo sa týkalo financií, účtov a takých tých chlapských vecí, o ktorých som nemala ani šajnu, napríklad nastaviť doma internet, alebo kde sa v aute nalieva voda do ostrekovačov.
Chýba mi jeho varenie
Všetko som sa musela postupne naučiť a niektoré veci neviem dodnes. Taktiež bol skvelý kuchár, vymýšľal si vlastné recepty, dokonca aj piekol koláče a torty. A hoci sa snažím niektoré jedlá navariť podľa neho, už to nie je to, ako keby to varil on, a mne to chýba... Ľudia boli ku mne veľmi milí a snažili sa mi pomôcť. Vždy sa opýtali, či niečo nepotrebujem, a pokiaľ sa vyskytol nejaký problém, hneď sa snažili nájsť riešenie. No ako to už býva, ublížili mi ľudia, ktorí ma nepoznajú... svojimi rečami. Vtedy som pochopila, že ľudia naozaj závidia – ešte aj tú chorobu. Bolo to v období, keď mi bolo najhoršie, všetko na mňa doľahlo a zle som to niesla. Našťastie som sa dokázala cez to všetko rýchlo preniesť a pochopila som, že z takých rečí si netreba robiť ťažkú hlavu, ale treba si každý deň užívať naplno, aj keď nie vždy sa to dá.
Snažím sa pomáhať
Čas nás naučí žiť s tou bolesťou, hoci už navždy zostane v našich srdiečkach. Ale myslím si, že každý jeden človek, ktorý príde o milovanú osobu, si povie, že ani ten náš anjel by nechcel, aby sme prestali žiť, práve naopak, želali by si, nech ideme ďalej a žijeme ten život aj za nich. Ešte stále som na materskej dovolenke, aj keď sa mi už kráti. Dni trávim s deťmi, priateľmi, sem-tam si chodím zacvičiť. Po manželovej smrti som si uvedomila, že veľakrát riešime v živote nepodstatné veci, teraz sa na všetko pozerám inak. Snažím sa pomáhať iným ľuďom a verím, že všetko v živote má svoj význam, aj keď niekedy ho v danom momente nepoznáme, ale všetko chce svoj čas...
