Ivana Figurová (32) je sympatická a najmä energická žena. Má vysokú školu, dobré komunikačné zručnosti a prax na rôznych administratívnych pozíciách v štátnej aj súkromnej správe. Ešte pred rokom mala našliapnuté na celkom slušnú kariéru, rozhodla sa však inak. „Prevalcovala“ ju jej záľuba vo varení, ktorá sa u nej prejavuje už od detských čias. A to až natoľko, že keď dostala ponuku pracovať v gastro priemysle, neváhala so svojim „áno“ ani sekundu. Povedala ho vareniu, ktoré tak miluje. A tak sa z koníčka stalo povolanie. Prešla si dlhou cestou, musela sa veľa učiť a veľa obetovať. Dnes varí v reštaurácií a "vychováva" mladých kuchárov. Prečítajte si rozhovor o jej ceste za vysnívanou prácou, ktorá bola občas pekne hrboľatá, ale ako sama hovorí: „stálo to za to.“
12 rokov si pracovala v pohodlí kancelárie na rôznych pozíciách a popri tom študovala. Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa stala kuchárkou v reštaurácií?
Láska k vareniu. Poznáš ten pocit, že stále hľadáš niečo čo ťa napĺňa? Tak ja som to našla. A potom nastal deň, keď ma oslovil niekto dôležitý v mojom živote, či by som do toho šla a ja som ani na sekundu nezaváhala. Robím to, čo ma baví a robí ma to šťastnou.
Ako sa to celé zbehlo? Čo si musela podstúpiť?
Jedno večerné posedenie s priateľmi a rodinou na kávičke. Jedno nevinné zamyslenie sa nad tým, prečo nerobiť niečo pre seba, pre nás...Veľa otázok, no priama odpoveď: „poďme do toho“ a sen sa začal stávať skutočnosťou. Muselo prísť rozhodnutie. Vzdať sa práce, kde som videla potenciál, dobrý zárobok, posun v kariére. Cítila som, že toto je to, čo chcem. Opustila som svoje pohodlie, svoju istotu a pustila sa do niečo úplne nového. Dennodenne, niekoľko mesiacov som chodila do reštaurácií a učila sa od tých, pre mňa najlepších, ktorí mi dali maximum. Som im za to vďačná, ale ja chcem stále viac, stále sa učím, pozorujem, skúšam. Obetovala som pre to všetko, stratu väčšiny svojho voľného času, svojich súkromných plánov. Vďaka tomu však teraz môžem učiť iných ľudí variť a čarovať v kuchyni a dokonca mám za to zaplatené. Teraz sa snažím, aby som to, čo som na začiatku pre túto prácu zanedbala, dobehla a dokázala skombinovať ju so súkromím. Potom budem naozaj prešťastná.
Čo na to tvoje okolie? Všetci museli byť prekvapení...
Samozrejme, veľa ľudí ostalo v nemom úžase. Pôsobila som ako ten kancelársky typ a v takej tej pracovnej kuchyni si ma nevedeli predstaviť, aj keď som všetkým láskou k vareniu známa už od malička. Otázky typu, či som blázon som úspešne odignorovala. V práci som jednoducho a bez váhania, poháňaná akousi vnútornou silou dala výpoveď hneď na druhý deň a bola som šťastná, že ma kolegovia chápali. Dôležité bolo, že ja sama som si verila a vedela som, že to dám. Nikdy som nerobila nič iné, ako kancelársku prácu, vždy som však mala sen viesť nejakú reštauráciu. Takú, kde by som robila ľudí šťastnými a spokojnými po tom, čo zjedia mnou navarené jedlo.
Čo sa odvtedy na tvojom živote zmenilo?
Všetko od základu. Keby mal môj deň 48 hodín, bolo by to málo. Pohybujem sa medzi miestami bydliska a práce, vzdialenými od seba 80 km a stále mám pocit, že sa neviem zastaviť. Žijem a dýcham pre svoju prácu. Medzi tým svoju energiu vybijem na boxe alebo vo fitku a pokračujem ďalej. Vďaka tejto zmene sa mi podarilo schudnúť pár desiatok kíl, takže aj to vnímam veľmi pozitívne, rovnako ako moje okolie.
Ľutuješ niekedy svoje rozhodnutie? Ak áno, v akých chvíľach?
Vieš, klamala by som keby som povedala, že mi toto z úst nikdy nevyšlo. Slovko „ľutujem“ som párkrát povedala, no spočítala by som to na jednej ruke. Bola to chvíľková slabosť, kedy som ostala stáť pozerajúc nevedno kam a hľadala som spôsob, ako to vyriešiť. Neraz mi vyhŕkli slzy, keď som musela ťahať za viacerých ľudí. Vždy mi však stačilo 10 minút na nádych a výdych a opäť som vedela čo chcem a prečo to robím. A tak si za tým idem a viem, že skutočne to neľutujem, aj keď nie vždy je to med lízať.
Čo ťa naopak teší a kedy vieš, že si sa rozhodla správne?
Moje rozhodnutie vždy potvrdia moji zákazníci. Slová, ktoré od nich počúvam na moju adresu sú to najkrajšie. Tie pozitívne ohlasy ma dobíjajú energiou, ktorú niekedy potrebujem doplniť alebo keď mám pocit, že už nevládzem. Je to na nezaplatenie, vidieť usmiate tváre a počuť slová „ bolo to úžasné“. A ešte o to je to krajšie, že robím v cudzom meste a tí ľudia nie sú väčšinou moji dlhoroční kamaráti, preto mi nemajú prečo klamať a tak viem, že je to úprimné :-) A ešte aj preto to viem, že som vďaka tejto práci stretla a spoznala naozaj veľa zaujímavých ľudí, z ktorých mnohí sú dnes už moji kamaráti.
Čo je na tejto práci najťažšie?
Najťažšie? Viesť ľudí. Nič iné. Nájsť si tím spolupracovníkov, ktorí sa naladia na rovnakú vlnu a chcú napredovať s tebou je ťažšie, ako zdvihnúť z police 20 kilogramový mlynček na mäso.
Baví ťa variť aj doma, alebo si jeden z tých kuchárov, ktorí hrnce nechcú mimo práce ani vidieť?
Ja varím stále :-) Doma, na chatách, na dovolenkách...Pre mňa je to normálne relax. V práci mám väčšinu jedálneho lístka predpísanú, ale niekedy experimentujem aj tam. A doma si to experimentovanie priam vychutnávam. A potom, stále k nám chodia kamoši a známi, aby som im uvarila nejakú špecialitu z reštaurácie, kde pracujem, takže v rámci možností im vyhoviem...
Rozmýšľaš o tom, že sa niekedy vrátiš do starých koľají a vrátiš sa k administratívnej práci?
Úprimne, za ten čas čo robím v reštaurácii ma ani raz nenapadla myšlienka vrátiť sa späť do kancelárie a sedieť na jednom mieste, robiť monotónnu prácu. Ako mi povedala moja kamarátka ja som proste ako tá baterka, čo vydrží sedemkrát dlhšie. A mňa len tak niečo nezastaví :-)
Foto: Katarína Kincelová
Vizáž: Mária Šavlík
