Prvýkrát som sa zamilovala na gymnáziu – do spolužiaka. Bola to láska ako trám. Na obláčiku šťastia sme spolu prelietali až k maturite. Dostala som miesto ako asistentka na mestskom úrade v Košiciach a on bol prijatý na vytúženú veterinu v Brne. Písali sme si. Mobily ešte neexistovali a zastihnúť ho na pevnej linke na internáte nebolo také jednoduché. Občas som sadla na vlak a prišla za ním. No bolo cítiť, že sa jeden druhému vzďaľujeme, až sme si odrazu boli úplne cudzí.
Osudná zrážka
S ranenou dušou a mokrým podpazuším som sa ponáhľala chodbou úradu. Zahľadená do svojej bolesti z rozchodu som nevnímala okolie. Bach! Do niekoho som vrazila. Papiere sa rozleteli okolo. Zbierala a ukladala som pokolenačky jednotlivé stránky. Zdvihla som oči a v rovnakej výške som ucítila zamatovo hnedý pohľad. Pán, ktorý len tak-tak zachytil môj pád, mi podával ostatné papiere. „Neplačte,“ strel mi palcom slzu. Myslel si, že ma rozhodila tá nehoda. Popravde na tom možno aj niečo bolo. Úžasne voňal. Skrátim to. Po zrážke s tým mužom sa mi asi rozsvietilo a došlo mi, že pre jedného chlapa slnko nesvieti. Ten pán sa volá Karol a je už tridsaťpäť rokov mojím manželom. Vychovali sme dve deti a máme troch vnukov. Náš vzťah bol taký striedavo jasný a striedavo oblačný. Nestretla nás žiadna vážna kríza, ale napriek tomu dnes žijeme tak trochu oddelene, ale zároveň spolu…
Dôchodok ho zmenil
Do dôchodku mi zostáva ešte pár rokov, Karol už doň hupol. Je o nejaký ten rok „múdrejší“, ako hovorí. Keď mu prišiel výmer dôchodku, pozeral sa naň akoby čítal parte. Tá životná zmena ho ako mávnutím čarovného prútika úplne zmenila. Vyzeral úplne bezradne. Ja som ráno odchádzala do práce a popoludní som ho našla na tom istom mieste, ako keď som ho opúšťala. Noviny musel mať prečítané odpredu dozadu. „Karol, čo keby si zatiaľ čo ja som v práci, išiel nakúpiť a upratal?“ snažila som sa ho zamestnať. „Nerobil som to nikdy,“ zvyšoval rozčúlene hlas, „tak sa ti do toho na staré kolená nebudem pliesť!“ Počítala som v duchu do desať. Odpovedať mu hneď by znamenalo, že by sme sa pohádali len kvôli maličkosti. Vyletel by na mňa kvôli malichernosti, na ktorej by sa v minulosti smial. Bol nahnevaný, ale dobre som vedela, že hlavne sám na seba. Vnútornú nespokojnosť hádzal na mňa. A na koho asi? Nikto iný tam nebol. Deti so svojimi rodinami bývajú už dávno inde. Byť hromozvodom je tak trochu ženský údel. Priznávam, že to, čo mi na manželovi niekedy prekážalo, napríklad pozeranie na jednu stránku časopisu celú hodinu alebo šušťanie papierikmi, ktoré skladal do najmenších štvorcov pri napínavej detektívke, rástlo do obrovských rozmerov. Mal šesťdesiattri rokov a choval sa..., no, ako starý dedko.
Zožieral sa zaživa
Kde sa podel ten fajn chlap, o ktorého som sa mohla celý život oprieť? Vekový rozdiel medzi nami som niekedy vôbec nevnímala. Až teraz! Jeho otec sa dožil osemdesiatpäťky. To ma čaká ešte dvadsať rokov pozorovania, ako sa môj donedávna super chlap zožiera zaživa? Len to pomyslenie ma mrazilo. Na chalupu, ktorú sme zdedili po manželových rodičoch, sme nejazdili veľmi často, pretože je pomerne ďaleko. Naše deti tam síce trávili celé prázdniny, ale odvtedy ubehlo už veľa času. Teraz majú svoje záhradky a trmácať sa na víkend do chátrajúcej chalupy sa mi nechcelo. Rátali sme s tým, že ju predáme a na staré kolená si tak prilepšíme. Pred dvoma rokmi som si pred jarou zobrala dovolenku s tým, že preberieme poklady, ktoré Karolovi rodičia dlhé roky skladovali na povale. Pozveme odhadcu a pri troche šťastia si už cez prázdniny môže chalupu upratovať nový majiteľ. „Karol,“ kýval na nás chlap s palicou v ruke z vedľajšej chalupy, „ja som cítil v kostiach, že sa vrátiš! – „Fero? František! Čo ty tu?“ vrhol sa pre mňa na neznámu postavu muža. Zatiaľ čo ja som z auta odniesla veci do domu, tí dvaja si spolu na záhrade otvorili fľašku. „S Ferom som sedel v jednej lavici v prvej triede,“ hovoril mi večer manžel a podával mi pohár medu. „Chová tu včely. Ovdovel, znova sa oženil a vrátil sa sem.“
Nový zmysel života
Na druhý deň, keď som sa prebudila, sedel už Fero u nás na dvore a o niečom s Karolom živo diskutovali. Mária, Ferova žena, akurát prichádzala s kanvicou bielej kávy a pekáčom buchiet. „Ešte vám tu nič nefunguje,“ usmievala sa smerom ku mne. Chlapi potom vyliezli na povalu a ja som počula len smiech a výkriky prekvapenia. „Otcovo rezbárske náradie!“ Karolovi sa triasli ruky, keď mi ten poklad ukrytý v koženom obale ukazoval. Bol ako vymenený. Ale čo vymenený? Vrátený! V jeho očiach som videla svojho starého, myslím samozrejme chovaním, úžasného Karola. Týždeň vypratávania sa zmenil na týždeň upratovania. Dovolenka sa mi skončila. „Radka, neprekážalo by ti, keby som sa tu ešte pár dní zdržal?“ rozpačito sa ma pýtal muž. Mária mi strčila do auta vložku čerstvých vajec, vraj aby som na nich doma nezabudla. Odišla som sama… Zo začiatku to bol divný pocit, ale každý večer sme si volali. Dnes už skajpujeme. Môj predtým mlčanlivý manžel mal pre mňa teraz stále nejakú novinku. S Ferom opravili kachle, Mária umyla naše okná, vraj, „aby sa tu mojej paničke páčilo“. Netušila, že najväčšie plus pre mňa bolo, že Karol opäť našiel zmysel života.
Stolár a chalupár
V lete sme chalupu, pochopiteľne, nepredali. Karol oprášil aj otcovu dielňu a z lipového dreva vyrezával postavičky do betlehema. Má vraj nadanie po otcovi, tvrdia miestni, a on je na to veľmi hrdý. Na chalupu teraz chodíme najčastejšie, ako to ide. V králikárni nám dupú dve samice s mladými. Na sliepky som si ešte netrúfla, tie mám v pláne až dôchodok padne aj na mňa. „Radka, v piatok zabíjam zajaca,“ hovoril z obrazovky notebooku Karol. „Radka!“ To oslovenie ma pohladilo na duši. Kedy naposledy mi takto povedal? „Že ty si sa ešte neoholil?“ pokarhala som ho láskyplne cez Skype. Rukou si prechádzal po tvári: „Neboj sa, keď prídeš, budem ako zo škatuľky,“ mrkol na mňa. „Ozaj, a nezabudni priviesť perník, urobíme si ho na čierno.“ Zakývali sme si a klik, počítač sa vypol.
A zasa je veselo!
Tie zajace musel vtedy Karol zabiť dva naraz. Na chalupu som za ním napokon nešla sama, prikmotrili sa aj všetci naši mladí. Teraz už najstarší vnuk prosí deda o drievka a skúša vyrezávať. Chalupa je plná života, na pochmúrne myšlienky Karol nemá čas. A tá moja prvá láska, čo neprežila vzdialenosť? Tak tá je vraj už dvakrát rozvedená...
Popisky k fotkám
„Teraz už som zasa šťastná! Môj skvelý chlap sa mi vrátil,“ usmieva sa Radka.
Radkina prvá láska bola romantická, ale neprežila odlúčenie.
Svadba Radky s Karolom odštartovala šťastné manželstvo.
Lenže zo skvelého chlapa sa stal mrzutý dedo.
Stolárske vlohy zdedil Karol po svojom otcovi. Teraz svoju doménu odovzdáva vnukovi.
