Keď som sa svojim dvom sestrám zdôverila, že doslova šaliem zo svojej úžasne dobrej svokry, klopkali si na čelo. Po čase však aj moje sestričky pochopili, že mať doslova fanaticky nápomocnú svokru ničí nervy. Životná filozofia našej mamky je totiž neskutočná a dala by sa zhrnúť do hesla: Slúžim všetkým až do roztrhania tela! A kúsky, čo z môjho tela zostanú, dajte sliepkam, nech sa pipenky tiež majú dobre.
Nedokáže oddychovať
V šoku som bola už na prvej návšteve, keď ma Fedor predstavoval rodičom. Budúci svokrovci nás vtedy pozvali na večeru. Ibaže – večerali sme len v trojici. Feďova mama totiž okolo nás poletovala ako motýľ a znášala na stôl neuveriteľné kulinárske výtvory. Keď si potom na sekundu sadla, chýbal jej manželovi otvárač a ona vyskočila ako laň a už otvárala pivo. Takto sa počas večere vymrštila po lyžičku, pohár, smotanu, obrúsky a akúsi knihu, o ktorej sme hovorili. Nakoniec nám v nestráženom okamihu vyčistila topánky a mne vykefovala kabát, za čo sa veľmi ospravedlňovala.
„Nehnevajte sa, Miška, viem, že máme pred domom blato, tak som vám trošku otrela topánky, no a aj som kefou trošičku prešla ten váš krásny kabátik,“ vysvetľovala svoju bohumilú činnosť. A to nebolo všetko. Pri odchode sme dostali debnu jedla – rezne, šalát, koláče...
Na toto sa nedá zvyknúť
„Preboha, Feďo, vari mamka blaznie? Veď nič neoslavujeme,“ zaútočila som na priateľa, konšternovaná zo správania budúcej svokry. „Zvykneš si, mamka je mamka.“ Ja som si však nezvykla ani po svadbe a časom ma svokrino správanie doslova vytáčalo. Prečo si tá ženská neoddýchne, prečo sa tak ničí? Bývame s Fedorom len dve ulice od domu jeho rodičov a svokra nám ustavične niečo nosí – domáce zákusky, kváskový chlieb, domáce knedle, med od včelára, zlacnené banány, ale napríklad aj zľavové kupóny. Všetko je veľmi dobré, Fedor je spokojný, lenže ja by som svokru najradšej posadila do lietadla a poslala do kúpeľov alebo k moru. Lenže ona by tam trpela! Asi by som mala dodať, že svokra je veľmi ohľaduplná. Nikdy mi nevpadla do bytu a zvyčajne ani nechce ísť ďalej. Mám pocit, že keby to šlo, ukloní sa, nechá nám „nádielku“ na rohožke a nepozorovane sa vyparí, aby nám pri dverách nezvírila prach.
Čo bude ďalej...?
Keď ideme na dovolenku alebo predĺžený víkend a ona nám kŕmi kocúra, prichádzame zvyčajne do kompletne uprataného bytu. Nielenže nášho kocúra nakŕmi, ale umyje aj okná, vydrhne podlahy, sedačku, dvere a vyčistí všetky možné aj nemožné škárky. Keď potom prídeme, ospravedlňuje sa. Vraj nám chce ušetriť čas, nech si pekne užívame mladosť. A vzápätí dodá: „Miška, vôbec sa neboj, skrine som neotvorila, aj kýblik si nosím svoj.“ Viem, že po dvoch rokoch by som si už na všetko mala zvyknúť, ale akosi to nejde. Nedokážem sa pozerať na šesťdesiatpäťročnú ženu, ktorú trápia boľavé kolená, ako sa k nám kolíše s kopou jabĺk a niekoľkolitrovým kotlom halušiek, ktoré Feďo miluje. Niekoľkokrát som skúsila uvariť a napiecť aj ja jej, ale tvárila sa tak nešťastne, až mi jej bolo ľúto. Keď jej dám na revanš za jedlo, stráženie kocúra či iné službičky poukážku na masáž, daruje ju susedke, ktorú bolí chrbát! „Miška, mne ti bolo Jarmilky tak ľúto. Chrbát ju bolí už roky a ten jej chlap… ten ju tak trápi,“ povedala mi ospravedlňujúco. Podobne dopadla aj poukážka na pedikúru, voucher do reštaurácie a mnoho ďalších vecí. Úplne sa hrozím toho, čo sa stane, až budeme mať deti. Obávam sa, že naša mamka už má tipy, kde nakúpi metrák najlepších plienok a potrieb pre bábätká. Bojím sa, že v noci nebude ani spať – čo keby som náhodou niečo potrebovala? Nikdy by som si nebola myslela, že ma niečia láskavosť a dobrota budú tak iritovať!
